Chvíľu nádej, že prestáva, zaspávam, potom to počujem zas a dookola sa to opakuje. Pripúšťam, že to narúša náš plán odbicyklovať 11 km k pobrežiu, naložiť bicycle na “traktorbus”, ktorým sa chodí na dánsky ostrovček Mandø a tam sa po ňom premávať. Škandinávci vraj bicyklujú v každom počasí, ale naše gény s tým celkom bojujú, takže nakoniec bicykle nakladáme na auto a aspoň šetríme niekoľko desiatok minút. Už aj tak nestíhame. Bicykle samozrejme nakoniec ostávajú na aute, mohli sme ich teda kľudne nechať v kempe a ušetriť si s nimi tetris na zadnom nosiči dodávky.
Mandø je ostrovom pri prílive a neostrovom pri odlive. A práve vtedy nás traktorbus vezie na Mandø. Odliv síce je ale sucho určite nie. Traktorbus, teda traktor s dlhou vlečkou, si to razí na Mandø rozmáčanou pôdou zaváňajúcou morom a rybacinou asi polhodinu, až kým neprejdeme umelo vytvoreným zatrávneným valom. Pri riadnych búrkach a povodniach mu ale možno ani ten nestačí.
V tejto chvíli neostrov Mandø je absolútne pôvabný a ešte aj to usmoklené počasie mu sekne. Trochu škoda tých bicyklov, mohli sme Mandø preskúmať oveľa viac. Ani náhradný program ale nie je úplne na zahodenie. Odhadzujeme akurát topánky a záplavovou plytčinou pomedzi čosi, čo vyzerá ako morské dážďovky a sú všade, smerujeme na nízku piesočnatú vyvýšeninu v diaľke asi 500 metrov. More máme v tejto chvíli po členky, je priezračné a na to, že je Severné, je pomerne teplé.
Cestou stretávame miestnu dievčinu so skupinou študentov: “Radšej sa za pár minút vráťte, lebo na piesočnatej vyvýšenine uviaznete na ďalších 6 hodín do najbližšieho odlivu,” dobre nám radí dievčina veľmi to s našou ambíciou nepreháňať. Keď je miestna, určite to vie lepšie ako my a šťastie nepokúšame. Za ďalšiu polhodinu nás to ale pekne štve, mali sme ísť. Výška hladiny má stále praďaleko od toho, aby sme v nej museli plávať.
Z jemného dáždiku sa stáva lejak; dážď, vetrisko a blízke more sú hotovou kulisou pre Búrlivé výšiny napriek tomu, že Škótsko je ďaleko za morom. Cestou na pevninu o dve hodiny sa už traktorbus miestami brodí vodou, dobre, že sme si rozmysleli ísť na Mandø dodávkou.
Statočne mokrí sa vraciame do kempu, kde okamžite všetky veci vešiam na šnúru, lebo sem-tam sa zrazu už aj slnko prediera pomedzi oblaky. Keď pred stmievaním kontrolujem prádlo, či vyschlo, je ešte mokrejšie, ako keď som ho pred pár hodinami vešala. Tuším to v Dánsku bude s vlhkosťou hra o to, kto z koho.
Čo to ráno počujem?
“Jasné, prší!” prebehne mi mysľou ďalšie ráno. Prádlo je teda v úplne najhoršom stave, odkedy naň padla prvá kvapka napriek tomu, že ho suším už 17 hodín. Prekvapuje ma síce, že tunajšie vetry sú pomerne teplé, ale vlhkosť jednoznačne víťazí. Dvoje tepláky omotávame o držiak na bicykle na aute, hádam ich cesta na samotný sever Dánska trochu presuší.
Čakajú nás dobré 4 hodiny cesty. Zhruba v polovici sa chystáme skákať na jednej nohe – chceme vyskákať Møllehøj, najvyššiu horu Dánska. No, hora je silné slovo, skôr bod to nazvime. Møllehøj je so svojimi 170,86 m.n.m. len o čosi vyššie nad morom ako náš dom v našej dedinke, ale ako často vyskáčeme na jednej nohe najvyšší vrch nejakej krajiny? Hoci len od parkoviska...
Súboj vrchov
Spomedzi najvyšších vrcholov jednotlivých štátov síce nie je Møllehøj úplne najnižší, ale ďaleko k tomu nemá, a tak som si dovolila parafrázovať Chandlerov prejav o Monikiných najlepších najhorších masážach z Priateľov. Møllehøj sa ešte trochu snaží zvýšiť si svoje sebavedomie rozhľadňou, ktorej točité schodisko zdolávame dlhšie ako samotný Møllehøj. Napokon, svoju pozíciu najvyššieho dánskeho bodu si vydobýjal naozaj ťažko, keď ho na pár rokov predbehol Yding Skovhøj s 2 metrami navyše. O pár rokov ale vyšiel najavo podvod: v dobe bronzovej tam pochovali nejakého Vikinga, ktorý spôsobil len umelé navýšenie Yding Skovhøj. Keď to poriadne zmerali bez Vikinga, Møllehøj bol zrazu o pár centimetrov vyšší a súboj vyhral.
V kempe na severe si nachádzame obrovský pľac za kríkmi. Je to ako malá lúka, na ktorej sme úplne sami s výhľadom na malé betónové futbalové ihrisko. Cítim tu také súkromie, že hneď natiahnem šnúru a opäť rozvešiam mokré veci z Mandø.
Dánska púšť
Osedlávame bicykle a mierime k pieskovej dune Råbjerg Mile. Andrej chcel ísť najskôr k moru, je teda teraz trochu ofučaný a tvrdí, že to kľudne stačilo ísť na bicykli do Malaciek, aby videl toto tu naokolo. Råbjerg Mile je ale jedna z prvých vecí, na ktorú Dánsko upriamuje pozornosť, takže dá rozum, že to musí byť niečo špeciálne. Navyše už za chvíľu sa ukazuje, že Malacky by sa na tejto cykloceste lesom museli nachádzať podľa okolitého výhľadu skôr niekde vo Švédsku, lebo pomedzi stromy pribúdajú celé koberce nádherne sivých machov a lišajníkov. No a keď sa les čoraz viac stáva dokonca a doslova pieskoviskom, Malacky už nikto nespomína. Už totiž nemôže byť reč dokonca ani o bicyklovaní – evidentne sme zablúdili z originál cyklocesty a boríme sa pieskom pomedzi ihličnany. Navigácia v telefóne nám ukazuje necelý kilometer k Råbjerg Mile a to tam tie bicykle už nejako dotlačíme.
Zrazu sme naozaj pri dune, bicykle tam ledabolo pohodené nechávame a šľapeme na dunu. Trvá nám to síce podstatne kratšie ako na tú namíbijskú obryňu pred rokom, ale aj toto tu rozhodne stojí za to a tuším to aj Andrej trochu začína prehodnocovať. Pohľad zhora je naozaj zaujímavý: doprava je vidieť úžasný kontrast, kedy zelený les zrazu prechádza do piesočnej duny a doľava sa tá duna rozširuje do takej malej púšte. A za tým sa v diaľke pasú ovce. Naozaj bizardný pohľad, v Dánsku priam nečakaný.
Nakoniec plníme sen aj Andrejovi a stíhame zájsť aj k moru, kde do pomerne teplého Baltu tradične s Andrejom hádžeme rýchleho naháča a keď sa zaňho nehanbíme my, hanbí sa za nás aspoň dcéra. Veď tu nikto nie je … a hodí sa nakoniec aj syn 😊.
S prichádzajúcou tmou prichádzame aj my do kempu a kontrolujem prádlo. Napriek tomu, že z nejakého dôvodu je tu o trochu menej vlhko ako pri Ribe, veci stále neuschli. Začína to byť celé dosť napínavé!
