„Pýtajte si spiatočný lístok priamo do Badenu. Tak vás to vyjde najlacnejšie. Trochu nad dvadsať eur,“ dostala sa mi ešte rada pred vycestovaním od veci znalej Badenčanky.
„Jeden spiatočný lístok do Badenu bei Wien,“ hovorím ráno staršej pokladníčke pri jednom z okienok bratislavskej hlavnej stanice.
Usilovne ťukala, ale nič vyťukať nedokázala.
„Do Badenu vám priamy lístok dať neviem. Nemáme ho v systéme. Dám vám lístok do Viedne a tam si kúpite do Badenu.“
„Nie je možné, aby ste Baden nemali v systéme. Ja som si ho doma vytlačil z vašej webovej stránky. Tu to máte.“
Prestrčil som jej cez okienko vytlačený vlakový spoj.
Nepochodil som.
Jednoducho som zobral papier a šiel o tri okienka ďalej. Tam sedela mladšia pokladníčka, azda sa bude vedieť vysporiadať s mojou prehnanou požiadavkou.
Celá scénka sa najprv zopakovala, ale potom prišla, po chvíle ďalšieho ťukania do počítača, odpoveď.
„Lístok vám môžem dať až do Badenu, ale bude vás stáť tridsať deväť eur spiatočný. Radšej si lístok kúpte len do Viedne a tam na regionálnych vlakoch vás to vyjde lacnejšie.“
Rezignoval som.
„Viete mi dať aspoň nejakú seniorskú zľavu?“ ukázal som jej oba preukazy oprávňujúce na Slovensku k zľavnenému a bezplatnému cestovaniu.
„S tým by vás to vyšlo drahšie.“
Nepochopil som, ale bez slova som zaplatil za lístok, ako mi bol ponúknutý.
Do odchodu vlaku som mal ešte chvíľu času. Nedalo mi a pobral som sa do Informácií. Vysvetlil som situáciu. Tiež som musel prejsť z jedného okienka na druhé. Chápem, že nie každý zamestnanec železníc sa vie zorientovať v takej ťažkej úlohe, akou je predaj spiatočného lístka z Bratislavy do sto štyri kilometrov vzdialeného Badenu.
Nakoniec sa mi ušla informácia, ktorá sa mi videla najprijateľnejšia.
„Choďte naspäť k okienku, vráťte tento lístok do Viedne a pýtajte si spiatočný lístok do Badenu na City Star. Vyjde vás to na 23,90 eur.“
Medzičasom zavolali na okienko, kde som kúpil lístok do Viedne, a tam sa mi už ušlo vyčítavé privítanie. Dievčina potrebovala nejako zahovoriť svoju neschopnosť vysporiadať sa na prvýkrát s mojou nehoráznou požiadavkou.
„Veď ste ma nenechali dopovedať...“ rozhovorila sa nervózne.
‚Figu borovú,‘ pomyslel som si, ako som počúval nával jej rečí kým ťukala do klávesnice. ‚Potrebovala si rozum od niekoho iného a moju tvrdohlavosť.‘
Lístok som zaplatil a pobral na vlak. Spomenul som si na žart, ktorý som si vypočul ešte za čias, keď železničná trať medzi Dobšinou a Rožňavou bola v prevádzke.
Vybral sa otecko s mamičkou za dcérkou, ktorá si našla prácu kdesi v čínskom Šanghaji. A keďže mamička neznášala let lietadlom, rozhodnutie padlo na vlak.
„Dva spiatočné lístky do Šanghaja. Viete, v Číne. Dcéra nám tam pracuje. Ideme ju navštíviť,“ pýtajú lístok na stanici v Nižnej Slanej.
„Joooj, viete, my sme malá stanička,“ vraví dievčina za okienkom. Ja vám dám lístky do Rožňavy. To je okresné mesto, tam vám budú vedieť pomôcť lepšie.“
A tak v Rožňave pýtajú lístky do Šanghaja v Číne.
„My sme tu iba okresné mestečko... Ale viete čo, ja vám predám lístky do Košíc. To je krajské mesto. Tam riešenie určite v systéme majú,“ znelo rozpačité vysvetlenie.
V Košiciach...
„Viete, my vám predáme lístky do Čiernej nad Tisou. To je hraničné mesto..."
A tak otecko a mamička pokračovali cez Moskvu, Vladivostok, či kde na Sibíri, až sa nakoniec do Šanghaja dostali.
Pobudli niekoľko týždňov s dcérkou a keď prišiel čas návratu, šli s trepotavými srdiečkami k okienku na železničnej stanici v Šanghaji.
„Dva lístky do Slanej, prosíme pekne.“
„Vyšnej, alebo Nižnej?“ ozval sa pohotovo zdvorilý hlas za okienkom.
A tak sa vrátim k otázke v titule, kedy bude u nás lepšie.
Závisí to od všeličoho, ale predovšetkým od ľudí.
V badenskom Rozáriu sú ruže práve v najkrajšom. Stoja za víkendovú návštevu. Aj o tie sa starajú ľudia. Trvajte na spiatočnom lístku do Badenu na City Star. Vyjde vás to na 23,90 eur. A možno ak sa budete ďalej pýtať, nájde sa aj nejaká zľava. Potom mi dajte vedieť. Ja sa do Badenu chystám zas.
