Už sa nepamätám, čo som hovoril o Nepále a budhizme pred prameňom, teda kolegom v práci a zároveň tajným spolupracovníkom ŠtB, ktorý až tak utajený nebol, lebo z neho žhavá spolupráca s orgánmi bezpečnosti len tak sršala. V Nepáli som však bol a navštívil som aj Lumbini, rodisko Budhu, čo pre jeho následníkov znamená jedno z najposvätnejších miest, asi to, čo pre kresťanov Nazaret. Len v tom čase ani zďaleka nebolo tak frekventované. Itinerár som si takto obohatil ešte pred odchodom z Japonska, ktoré budhizmus výrazne ovplyvnil po každej stránke (a nás tiež, lebo ak preberáme od Japoncov manažérske prístupy, tak vlastne preberáme aj budhizmus, ktorý Japonsko aj v tomto smere inšpiroval).
Z Lumbini som musel niekoľko hodín peši na hranicu s Indiou, kde síce stála budova colnej a pasovej kontroly, ale keď som do nej vošiel, nemal si ma kto všimnúť. V kancelárii som našiel stôl i stolček z neohobľovaných dosák, elektrické svetlo si nepamätám, či tam mali, lebo som prišiel okolo poludnia, žiadne papiere, vývesné tabule ani nič, čo by pripomínalo, že som v úradnej miestnosti, a široko-ďaleko nikoho. Len ošarpané holé steny a to malé okienko v stene možno ani sklo nemalo. Colná a pasová stanica bola zároveň hospodárskym dvorom a až kdesi na treťom či štvrtom dvore som počul hluk, ktorý vychádzal z veľkého holubníka. Na niekoľkokrát zopakované pozdravenie sa z holubníka vypotácal veľký muž zväčšený mohutným širákom, v ošúchanom odeve, celý akoby obrovská marcipánová bábika pokrytá polevou z holubieho trusu. Nemusel som sa tam vôbec zastavovať, hranice medzi Nepálom a Indiou, aspoň v tých dobách a na tých miestach, neboli strážené, ale pohľad na neho mi bol svojráznou odmenou za čakanie a hľadanie.
A tento môj prechod nepálsko-indickou hranicou bol svojim spôsobom zvratom v eštebáckom vyťažovaní, ktorého som si hneď po návrate do ČSSR chvíľu užíval. Bdelí košickí kontrarozviedčíci celý čas silou-mocou trvali na tom, aby som im presne opisoval, ako prebiehali moje prechody cez hranice. Akoby sa riadili heslom „podľa seba súdim teba" a predstavovali si, že všade na hraniciach ma podobne, ako pri prechode do Československa vyzliekali donaha, poprevracali batožinu, dôkladne vyťažovali, opľuli jedovatými rečami o vlastizrade a hneď aj začali spracovávať pre svoje účely. (Neboli pritom celkom dôslední, lebo na rozdiel od svojich predchodcov z čias opisovaných Solženicynom, sa mi do konečníka nedívali - tam som okrem prírodou darovaných kontrabandov nič nemal, a dokonca si v plecniaku nevšimli jeden z mojich denníkov a adresár, na ktorom by si určite zgustli. Mená, to bolo ich! Všetci sú podozriví, hoci aj odkiaľsi, kde Nepál hraničí s Indiou a kde doslova a do písmena líšky s tigrami dávajú dobrú noc.)
Pritom som fakt nemal čo povedať o prechodoch cez hranice, nech už som ich absolvoval počas svojej púte okolo zemegule koľkokoľvek. Však dnes už aj naši občania majú skúsenosti s tým, ako sa vo svete prechádza cez hranice. A keď eštebáci zase trvali na tom, aby som im podrobne popísal prechod hranicami, vyrozprával som im príhodu s holubmi okakaným pracovníkom colnej a pasovej kontroly medzi Nepálom a Indiou. Tuším pochopili, že sa iba zosmiešňujú a viac netrvali na tom, aby som im podrobne popisoval, ako sa v Ázii a inde vo svete prechádza hranicami. Pri tej ďalšej hranici sa ma zo zotrvačnosti pýtali už iba jednou vetou, samozrejme cynicky, s výsmechom, ktorý som mal pochopiť, že sa týkal mňa, nie ázijských pomerov, či tam pre zmenu pracovník colnej a pasovej kontroly nepásol ovce. Na to som už ani nereagoval.
Chceli však ešte počuť, veľmi podrobne, čo sa dialo na západonemeckej strane pred vstupom na územie socialistickej vlasti. Zase som im nemal čo povedať, ale pustil som sa do podrobného popisu o tom, čo sa udialo na československej strane hraníc. Pri tom ma však zatrhli. O tom nechceli počuť. V tom boli sami dobre zaškolení a prakticky vytrénovaní. Radšej by boli, keby som svoje rozprávanie obohatil, hoci aj vymysleným popisom nechutností z druhej strane železnej opony, ako sme to bežne mohli sledovať v masmédiách z tej doby.
(Vo výstrižku z denníka Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska NSR znamená Nemeckú spolkovú republiku, teda revanšistické Západné Nemecko a NDR Nemeckú demokratickú republiku, teda bratské Východné Nemecko).
Joga sa okrem uvedeného záznamu v mojom spise spomína niekoľkokrát. Ako keby v myšlienkovom svete eštebákov spadala do náboženskej ríše reakcie a temna. Čosi, čo by mohlo pripomínať jogu, aj pestujem, hoci nikdy som si môj prístup nenechal potvrdiť majstrom jogy a teda neviem, či kráčam správnou cestou. Takže aj v tom sa viem zmôcť iba na vyhýbavú odpoveď. Z batožiny mi ešte na československých hraniciach vydolovali a zhabali malý zošítok o joge a keď mi ho v Košiciach na Krajskej správe Zboru národnej bezpečnosti vracali, vyšetrujúci orgán dôrazne a vyzývavo zároveň poznamenal: „Toto sa ale prieči nášmu ateistickému svetonázoru!" Veľkú otázku v jeho očiach som odignoroval.
Z mojich prvých dní v Československu, keď si ma v Košiciach pozývali na vyťažovanie, mám v súvislosti s eštebákmi a s jogou ešte jednu bizarnú skúsenosť. Nadstrážmajster, ktorý ma dostal na pobavenie, sa zrazu zdvihol od písacieho stroja, odbehol z kancelárie a po niekoľkých minútach sa vrátil s nejakými knihami o joge, v angličtine, v počte možno aj päť-šesť kusov.
„Povedzte nám, čo si o týchto knihách myslíte," zavrčal.
Chvíľu som sa v knihách listoval, všimol som si, že všetky boli vytlačené indickými vydavateľstvami, ale len tak zbrusu povedať názor, to som nedokázal. Okrem toho na titulnej strane každej knihy som našiel rukou vpísané meno, očividne majiteľky. Uvedomil som si, že sa jednalo o konfiškát a nech poviem čokoľvek, bude to proti niekomu použité. Knihy som vrátil. Bez vyjadrenia. Aj to bolo určite proti niekomu použité. Pri eštebákoch nebolo na výber.
Zanedlho na to sa objavil v Košickom večerníku (alebo vo Východoslovenských novinách?) celostránkový článok o joge a jej propagátoroch v Košiciach, a to isté meno sa tam spomínalo tiež. Aj som uvažoval, či sa s nositeľkou mena nemám spojiť, určite by sme si mali čo povedať, ale potom som nad celou záležitosťou radšej mávol rukou. Ja som medzičasom zakotvil v socialistickej vlasti ako referent zásobovania a teda som viac nemal kam padnúť. Ona však bola doktorka, súdiac podľa skratky pred menom, a neviem, ako by to brala, či skôr ako by to brali vo vzťahu k nej eštebáci, keby sa dozvedeli, že práve ja jej rozdávam rozumy, keď som nebol schopný a ochotný vyvracať ich vážne podozrenie, či som počas pobytu v kapitalistickom zahraničí nebol získaný špeciálnymi službami protivníka k činnosti proti ČSSR.
A ešte jeden záznam z 19. apríla 1984, kde eštebák uvádza nasledovné pozorovania z mojej verejnej prednášky o Nepáli spojenej s premietaním diapozitívov, z ktorých zopár v tomto článku zverejňujem.
...Po prednáške a premietaní diapozitívov bola diskusia, ktorá trvala asi do 19.30 hod. V nej Vrátny povedal, že v Nepále a Pakistáne bol asi 7 týždňov, došiel tam z Japonska, kde bol 14 mesiacov na pracovnej praxi v nejakom vydavateľstve. V Nepále mu robili spoločnosť dvaja manželia Švajčiari, ktorí mali sprievodcu a preto sa k ním pripojil. Noc strávil v jednej chate, bolo to na Silvestra. Na chate boli aj ľudia iných národností, okrem iných aj jedna Angličanka. Na neho zapôsobilo, keď spievali „Tichú noc..." vo viacerých jazykoch. Vrátny na jednotlivé otázky odpovedal kľudne a s prehľadom. Znervóznel a podráždene odpovedal vtedy, keď sa ho niekto z prítomných spýtal na to, ako sa dostal do týchto končín a že či si vtedy žil na voľnej nohe, resp. mal náhradné voľno. Vrátny odpovedal, že do Nepálu a Pakistanu pricestoval z Japonska, mal snahu dostať sa aj na Thajwan, ale mu to nevyšlo a že nežil na voľnej nohe, lebo to u nás nie je možné, on je zamestnancom podniku. Uvedené diapozitívy zhotovoval na filmový materiál „KODAK" a používal pritom kvalitný japonský fotoaparát bez prídavných zariadení...
6/ Dá sa predpokladať, že pokiaľ budú Vrátnemu na jeho prednáškach náhodne od poslucháčov kladené takéto otázky, aké sú uvedené vyššie, môže tento nadobudnúť názor, že sa jedná o provokáciu.
To je zážitok z chodníka Jomsom Trek v smere k základnému táboru Annapurny. Dostal som sa do nadmorskej výšky ... nuž hodne vyššie, než Gerlachovský štít a celkom blízučko k nebíčku. V lietadle som sa síce dostával vyššie, ale to nebolo ono. Rovnako blízko k nebu dostane nezaujatú myseľ pohľad ráno na srieň v tráve. A keď sa spod nej vyďube na jar snežienka, to je len nebo. Aj o tom je tuším joga a budhizmus.
Súvisiaci článok:
http://vratny.blog.sme.sk/c/260643/Nepal-Lumbini-rodisko-Budhu.html
