Prameň bol usmernený k tomu, aby si aj naďalej vytváral bližší vzťah s VRÁTNYM a taktiež aby nás pravidelne informoval o plánovaných cestách VRÁTNEHO.
Poznatok napísaný tak, ako ho podal prameň. Čo sa týka záujmu VRÁTNEHO o vycestovanie do PĽR, je možné predpokladať, že sa tam môže stretnúť s nejakou osobou, na ktorej má on záujem.
Samozrejme som sa na turistický zraz v poľskom Zakopanom nedostal. Aj by som šiel, ale vyžadovalo by si to veľa návštev ŠtB a to ma odradzovalo. Však Tatry zo slovenskej strany sú tiež pekné a tam som mal prístup neobmedzovaný. To mi stačilo.
Zaujímavý bol postoj eštebákov k cestovaniu do zahraničia mojich rodinných príslušníkov. Z mojich súrodencov jedna sestra veľmi rada cestovala, chodila na rekreácie a zájazdy v rámci Československa, i do socialistického zahraničia, ktoré jej, ako bežnej občianke Československej socialistickej republiky, bolo prístupné. Plat mala na vtedajšie pomery slušný, zostala slobodná, žila veľmi skromne a tak všetky jej úspory šli na takéto cesty a rekreácie. A keď už som sa vrátil do vlasti, rozhodla sa skúsiť aj cesty do kapitalistického zahraničia. Lebo kým som bol ja na nesprávnej strane ostnatého drôtu pozdĺž hraníc, nebola jej cesta mimo štátov sovietskeho bloku žiadúca.
A tak si objednala zájazd u cestovnej kancelárie do Ríma. Kto by nechcel vidieť baziliku svätého Petra, vatikánske zbierky, Koloseum, Forum Romanum... Ja som už tam bol a stihol som ju mojimi farebnými diapozitívmi navnadiť.
Lenže k tomu, aby sa dostala do Talianska, v tých dobách na rozdiel od dneška nestačil občiansky preukaz a kreditkarta. Potrebovala riadny pas, výjazdnú doložku, teda pečiatku do pasu, ktorá jej umožňovala prejsť cez elektrinou nabitý a špeciálne trénovanými psami pohraničníkov strážený ostnatý drôt na západnej hranici Československej socialistickej republiky, no a samozrejme aj devízový prísľub, lebo vtedy bola mena kapitalistických štátov na prísne obmedzovaný prídel a nepridelenie zahraničnej meny býval tiež dôvod, prečo sa takéto cesty do zahraničia zamietali. Alebo bola to len výhovorka na ospravedlnenie svojvôle štátnych orgánov. Cestovný pas, výjazdnú doložku i devízový prísľub mali, akože ináč, pod palcom eštebáci.
Jeden deň sestra prišla otrávená za mnou.
„Predstav si, zavolali ma na bezpečnosť, že sú ochotní mi cestu do Talianska umožniť, ale žiadajú, aby som im o tebe chodievala podávať hlásenia. Čo robíš, čo hovoríš, s kým sa stýkaš, s kým si píšeš, kde chodíš... A hlavne mi prikazovali, že ti o rozhovoroch s nimi nemám nič povedať!"
„Tak jej kľudne hovor, čo o mne vieš. Však nerobím nič zakázané, ani nič, za čo by si sa mala hanbiť," vravím jej. „Ja ti cestu do Ríma prajem, kvôli mne si nerob starosti."
Nebolo mi to tak jedno, ako som sa snažil jej to naznačiť, ale ihneď ma nazlostene uzemnila.
„A ako si to ty predstavuješ, že ja budem donášať na vlastného brata? Tak to radšej nepôjdem nikam!"
Ale záležalo mi na tom, aby šla. A tak sme dali dohromady list zhruba tohto znenia.
Krajská správa pasov a víz Košice
Vec: Moja žiadosť o vycestovanie do Talianska
Vo veci mojej žiadosti o vycestovanie s cestovnou kanceláriou do Talianska a Vašej požiadavky, aby som Vám poskytovala informácie o mojom bratovi Vám oznamujem nasledovné: môj brat, Štefan Vrátny, narodený vtedy a vtedy, bytom tam a tam, zamestnaný tam a tam, žije podľa môjho najlepšieho vedomia a svedomia usporiadaným životom v zmysle zákonov Československej socialistickej republiky. Verím, že táto informácia o mojom bratovi Vám postačuje a že mi zájazd do Talianska s cestovnou kanceláriou umožníte.
S pozdravom
List odišiel a sestra povolenie vycestovať do Talianska dostala. Ba čo viac, odvtedy si každý rok podávala žiadosť o vycestovanie do kapitalistickej cudziny a každý rok jej vyhoveli. Tak sa dostala po Taliansku i do Francúzska, Anglicka, Škandinávie, Španielska, Turecka, Egypta, Japonska, pričom štáty, ktoré som mal zdokumentované v mojich diapozitívoch, som jej patrične vopred predstavil. Bolo to niečo nezvyčajné, lebo dostať sa vtedy na zájazd do štátov mimo socialistického bloku čo len raz v živote, sa považoval za veľký dar komunistickej strany a vlády socialistickej vlasti. Ľudia, ktorí nás poznali, ma upodozrievali, že udržiavam zvláštne vzťahy s bezpečnostnými zložkami štátu, keď sa sestre tak darí vybavovať si zájazdy kdekoľvek a kedykoľvek sa jej zachce. Dokonca jedna známa za mnou prišla, aby som aj jej vybavil výjazdné povolenie. Ja som pritom, okrem spolupráce na už spomenutom liste, nič vo veci nepodnikal. Proste československí kontrarozviedčíci vedeli byť nevyspytateľní. Alebo mi len chceli naznačiť, že vedia byť aj veľkorysí, ak by som bol len trochu rozumný. Podľa ich noriem, samozrejme.
Keď sa mi dostal do rúk spis, ktorý o mne viedla štátna bezpečnosť, bol som zvedavý, či bude v ňom nejaká zmienka o cestách mojej sestry do zahraničia. Nebola. Ani žiadne prehlásenia od mojej sestry, ani ostatných členov našej rodiny som v spise nenašiel.
Ešte počas môjho osemročného pobytu v zahraničí prišli eštebáci za mojou matkou do práce v knižnici a ponúkli jej cestu do Viedne s návrhom, aby si zariadila stretnutie so mnou a prehovorila ma k návratu do socialistickej vlasti. Moja matka sa na takúto spoluprácu nedala. Ja som však chcel, aby moja matka spolu so sestrou prišla na návštevu za mnou do Severného Írska, kde som v tom čase študoval. Všetko potrebné pre ich cestu z mojej strany som zariadil, ale túto cestu mojej matke eštebáci zamietli. Viedeň je tu za rohom, určite tam mali svojich ľudí a ďalších by ta poslali, aby celé stretnutie mohli režírovať a mať pod kontrolou. Írsko bolo pre nich príliš ďaleko. Žiaľ, túto historku som sa dozvedel iba pred nedávnom od príbuzného, ktorému ju matka spomenula. Hlavných aktérov sa už na podrobnosti opýtať nemôžem. Vedel by som sa vyjadriť veľmi ostro k tomu, ako sa eštebáci snažili zmanipulovať moju matku. Zostanem iba pri suchom konštatovaní, že to bolo nechutné.
Mama bola náboženský založená a jej túžbou bolo dostať sa do Ríma i Svätej zeme. S úsmevom nám vyprávala, že keď sa vydávala, chcela iba skromnú svadbu, aby za ušetrené peniaze radšej šla s otcom na svadobnú cestu do Ríma. Len svokor veľmi chcel veľkú svadbu, aby si mohol riadne zatancovať v prítomnosti širokého príbuzenstva a známych, ako to dobré zvyklosti tej doby kázali. A tak všetky úspory šli na svadbu. O Ríme a Svätej zemi nehovorievala, ale vedeli sme, že ju tým smerom srdce tiahne. V rodine by sme jej to organizačne i finančne určite zariadili, len pre komunistov sa jednalo o čosi, čo sa priečilo štátnym záujmom a tak zostalo iba pri nesplnenej túžbe.
Môj spis obsahuje aj nasledovný záznam z rozhovoru s prameňom, v tomto prípade zase s kolegom v práci:
Prameň podal informáciu, že Štefan VRÁTNY sa vyjadril pred svojimi spoluzamestnancami, že by sa veľmi rád pozrel do ZSSR. V rozhovore sa zmienil, že už trikrát prekročil štátnu hranicu ČSSR a to ako turista do PĽR v oblasti Vysokých Tatier, do MĽR v oblasti Gemeru a do NDR. Konkrétnejšie sa nevyjadril...
Kedysi som fakt mal záujem dostať sa do Sovietskeho Zväzu. Jasná Poľana, Treťjakovská galéria, Ermitáž, to hej, Mauzóleu Vladimíra Iljiča Lenina hrdiaceho sa v dobovej propagande titulom vodcu svetového proletariátu, by sa však môj hold neušiel. Ani k pomníku Josifa Vissarionoviča Stalina kdesi pri Kremeľskom múre by som sa neunúval. Tomu vyčúrať sa na hrob je málo. Hranice som prekračoval, ak pozdĺž nich šiel turistický chodník, ktorý niekoľkými krokmi mohol zabiehať aj do susedného štátu. Aj to stačilo, aby eštebáci znervózneli. Toto je teda moje konkrétnejšie vyjadrenie, ktoré eštebákom chýbalo.
... Prameň ďalej uviedol, že zbytok dovolenky VRÁTNY čerpá v dňoch od 17.9.-21.9.1980. V uvedenej dobe sa má zúčastniť po dobu piatich dní zrazu turistov, ktorý sa bude konať v uvedené dní v severovýchodnom cípe Slovenska na hraniciach ČSSR-PĽR-ZSSR ... čo znamená, že bude mať možnosť uskutočniť rôzne nekontrolované styky...
Do zahraničia som sa znovu dostal až po novembri 1989. Neponáhľal som sa a vyčkal som niekoľko mesiacov, kým sa zmenšil porevolučný nápor na Krajské oddelenie pasov a víz, aby som dlho nemusel čakať v rade. Po týchto skúsenostiach som sa o vycestovanie za hranice v epoche radostného budovania reálneho socializmu prestal pokúšať. Mal som za sebou cestu okolo sveta a spoznávanie Československa, kde som obmedzovaný nebol, mi muselo stačiť a veru aj stačilo. Vlastne aj teraz sa každoročne pozriem nanajvýš na deň-dva do niektorého zo susedných štátov. Celý svet sa spoznať nedá, iba veľmi povrchne. Mám to odskúšané, viem čo hovorím. Na dôkladné spoznanie čo len jedného kraja na Slovensku nepostačí ani niekoľko životov, aj to mám odskúšané. Pre mňa cestovanie po svete prestalo byť prioritou ešte pred návratom do Československej socialistickej republiky.
