Zdenka, jej moravská kamarátka, chodievala k nám na prázdniny a sestra, niekedy aj s mamou, na Moravu. A družba pretrvala do dnešných dní, aj keď sestra, ako jedna z dvoch hlavných aktérok, je s nami pohľadom z nebíčka.
A tak som si so Zdenkou dohodol výlet na, a trochu aj za Gemer, na všetky tie miesta, kde ešte ako študentka gymnázia, trávievala prázdniny.
Deň 1 sme nasmerovali na východ. Najprv obec Lúčka, známa svojimi udržiavanými zrúcaninami opevneného kostola z husitských dôb. Zdenka zobrala so sebou vnuka Tadeáša, volali sme ho Táďo, štrnásťročného mládenca, nech vidí na vlastné oči dielo jeho súkmeňovcov, ktorí po porážke pri Lipanoch našli útočisko až na ďalekom Gemeri. Na hodine dejepisu, keď sa budú zaoberať touto kapitolou českých dejín, bude môcť referovať.
Potom Mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí. Romantická historka v romantickom zákutí Slovenska o grófovi, ktorý sa tam rozhodol vybudovať pamätník lásky potom, ako zanevrel na rodinnú hrobku na hrade Krásna Hôrka. Keď som sa Táďu na záver pobytu na Slovensku opýtal, na čo sa bude pamätať najviac, bolo to práve toto mauzóleum. A to nebol na hrade, ktorý po jarnom požiari ešte nie je otvorený verejnosti. Azda na budúce, keď sem príde so svojimi deťmi.
Do Úhornej sme sa tentoraz dostali autom. Kedysi sme tam so Zdenkou museli peši, horami-dolami, tam aj späť, iná možnosť prepravy nebola. Potom ešte kúpanie a člnkovanie v Úhornianskom jazere. A to všetko za jeden deň.
Ja som zobral Táďu do rohu jazera, odkiaľ po drevenej plošine kedysi vytekala voda z jazera. Pod ňou sme kedysi nachádzali rakov, chytali ich na kusy slaniny a potom ich klepetá a chvosty opekali na pahrebe. Teraz je už drevená plošina nahradená betónovou a tá sa mi nezdala byť priateľsky naklonená k rakom. Ale tuším ani chytanie rakov by sme si už nemohli dovoliť, keďže sa medzičasom stali chránení.
Priehrada Dedinky bývala ľahšie prístupná. Do Dobšinej vlakom a odtiaľ ‚co by dup' cez Dobšinský kopec a už sme tam boli. Ten vlak už medzičasom zrušili, vraj sa nevyplácal. Však ani my sa nemáme čo diviť, keď sme volili tentoraz auto. Teplá voda a romantika ako ‚bejk' pre hostí z druhej strany česko-slovenských hraníc.
A ešte kaštieľ v Betliari na záver dňa. Tam sme kedysi chodievali z Rožňavy chodníčkom pod lesom hocikedy v rámci nedeľného popoludňajšieho výletu. Však park sám o sebe je hodný návštevy aj zo vzdialenejších končín sveta, než len z Rožňavy.
Táďovi tá vypreparovaná hlava slona z loveckých zbierok múzea zaimponovala najviac. Dostal do hlavy chrobáka, ktorý ho možno raz zaženie až do niektorého afrického safari. Veď dnes už našinec nemusí byť grófom, aby sa ta dostal.
Deň 2 na Gemeri sme začali v Štítniku. Krásny gotický kostol so vzácnymi starobylými nástennými maľbami, hoci zanedbaný napriek tomu, že na stene sa pýši tabuľkou ‚Národná kultúrna pamiatka'. Pre mňa o to milší, že nás sprevádzala Gabika, moja spolužiačka z gymnázia. Medzičasom sa z nej stala mamička, babička, ale zostala kočkou, ako si ju pamätám z gymnaziálnych čias. Tuším reči o aktívnom stárnutí si zobrala za svoje bez toho, aby ich len počúvala.
Z Ochtinskej aragonitovej jaskyne ani z Dobšinskej ľadovej jaskyne nemám žiadne fotky. Fotiť je tam zakázané, ibaže by som zaplatil dosť vysoký poplatok a ten veru bez riadneho osvetlenia nestál za to. Veď na internete fotiek z oboch lokalít je dosť a kvalitnejších, než by som bol schopný urobiť ja, len tak, z ruky, s bleskom.
Zato cestou stojí za to zastaviť v dedinke Chyžné. Učili sme sa o nej na hodine literatúry ako o pôsobisku Sama Tomášika, slovenského literáta, ale zabudli nám povedať, že tu je aj ‚opevnený ranogotický Kostol Zvestovania Panne Márii z 2. polovice 13. storočia, vyzdobený vzácnymi freskami z konca 14. storočia. V interiéri sa nachádza aj neskorogotický oltár z dielne Majstra Pavla z Levoče. Pri kostole stojí drevená zvonica z 18. storočia.' (citát z Wikipédie). Pánubohu za chrbtom, ako sa vraví, ale stojí za odbočku z hlavnej cesty.
Nuž a neskoré popoludnie a večer patril Rejdovej a jej Gemerskému folklórnemu festivalu. Skvostne podujatie skvostne vychystaných ľudí. To už sa Táďovi videlo trochu dlho, však po rušnom dni by ho tuším nezaujímal ani Freddie Mercury.
„Len vydrž. Toto je dovolenka babičky. Ona rozhodne, dokedy tu zostaneme. My máme len poradný hlas. Okrem toho na hoteli by si aj tak iba hral hry na mobile. To môžeš aj tu."
Táďo argument prijal a vydržal až do konca programu.
A keď sme sa viezli smerom domov, opýtal som sa Táďu, čo povie o našom výlete doma otcovi a mame. Cítil som, ako na zadnom sedadle auta za mnou tuho rozmýšľa a po chvíli z neho vyšlo.
„Dobrý štát."
Sú tu predpoklady, že dobré vzťahy medzi Českom a Slovenskom si budú udržiavať aj nastupujúce generácie.
A ešte jeden záber, ale už z tohtoročných Slováckych slávností vína v Uherskom Hradišti, družobnom meste, ktorého gymnázium stálo v pozadí nášho gemerského výletu.
Ako súčasť bohatého programu takto defilovali nevesty z Moravského Slovácka. Ako v Rejdovej, aj tu som sa cítil ako v rozprávke o Zlatej priadke. No vyberte si tú pravú.
