Posedel som si na jednej pieskovej pláži s drevenými skladacími stoličkami, ktoré tam zostali ešte z kúpacej sezóny. O letisku, ktorého vzletová dráha začínala, či končila nad morom som sa neskôr zmienil aj svojmu torontskému hostiteľovi Dávidovi.
„Ľudia bývajúci v bytoch na okolí nemajú to letisko radi, lebo im robí hluk. My sme sa odtiaľ raz viezli do Montrealu. Mali akúsi akciu lacných letov, to sme využili. Letí sa odtiaľ príjemne. Je to blízko. Ale iba pre menšie lietadlá lietajúce v rámci východnej Kanady poprípade do USA - New Yorku a Washingtonu."
Ako som sa vracal od prístavu, postavil sa mi do cesty dok. Brána na dvor, cez ktorý bolo možné dok obísť, sa práve pred mnou otvorila, ale na tabuľke stálo, že sa jedná o súkromný pozemok. Chvíľu som neisto stál a zo strážnej búdky vybehol, pardon, rozvážne vykročil muž.
„Kam chcete?"
Ukázal som krížom cez dok.
„Máte krídla?" opýtal sa a keď som neodpovedal, opýtal sa znovu.
„Máte krídla?"
To už som sa spamätal, uvedomujúc si, že v Kanade aj strážnik môže mať zmysel pre humor. U nás by som to od osoby v jeho funkcii nečakal.
„Áno mám, len som si ich nechal doma. Benzín je drahý a preto radšej chodím peši."
„Dobre, tak kľudne prejdite touto bránou."
Takže bariéru súkromného majetku som prekonal občiansky čestne.
A potom ešte prechádzka ulicami a nakuknutie do Hokejovej siene slávy. Zvonku som si zobral niekoľko záberov ako dôkaz, že som sa tu pohyboval a potom aj z vnútorného krytého preskleneného nádvoria. Do samotnej siene slávy som nešiel. Vstupné trinásť dolárov pre seniorov mi nestálo za to. Nie v pekný slnečný deň, keď na prehliadku som mal azda iba pol hodiny. Možno inokedy. Tentoraz ma čakal hostiteľ a ja som sa nechcel zdržiavať. Poobede nás čakala ďalšia vychádzka pozdĺž jazera Ontário.
O zážitku so strážnikom a prechádzke som porozprával aj torontskému hostiteľovi. Aj som mu na fotkách ukázal miesta, kde som sa pohyboval. Dívali sme sa na prístavnú časť Toronta. Pred nami bolo jazero Ontário, po stranách akési prístavné budovy a nad nimi sa v pozadí týčili bytovky. „Tu im hovoria kondomínia. Veľmi drahé," vyjadril sa o nich Dávid.
„Motal som sa tam dosť dlho a naďabil som aj na starú, už ošarpanú loď Jadran," hovorím mu. Dohodli sme sa, že v anglickom preklade toto meno znamená Adria.
„Loď patrí Juhoslovanovi. Chvíľu využíval loď ako trajekt a prevážal ňou ľudí. Potom tu natrvalo zakotvil a zmenil ju na dosť obľúbenú reštauráciu. Odkedy kvalita jedla šla nadol, prestali mu chodiť hostia a musel reštauráciu na lodi zavrieť. Teraz má veľké dlhy a loď je na predaj. Však je na nej aj ceduľa s kontaktnými údajmi pre záujemcov. Nechceš kúpiť?"
„Nechcem. Pre mňa nehnuteľnosti predstavujú len starosti a žiadnu radosť. Ani keby sa hneď loď dala do plavbyschopného stavu, by som ju nebral. Hoci ako malý fagan som si predstavoval, že by som chcel raz byť námorníkom. Učiteľka sa nás pýtala v triede, čo chceme byť až vyrastieme. Ja som vyrastal v meste s baníckou históriou a tak som počúval spolužiakov horliacich za banícke remeslo, ale mali sme aj budúcich lekárov, učiteľov, šoférov, pričom na každú odpoveď učiteľka pochvalne zareagovala: ‚A tak ty chceš baník a upevňovať tradície nášho mesta, ty chceš liečiť ľudí, to je od teba pekné, a teba určite budú mať deti ako učiteľku rady...' Keď prišiel rad na mňa, vyhŕkol som: ‚Ja chcem byť námorníkom!', načo učiteľke zneistel pohľad v očiach a bez komentára prešla na ďalšieho spolužiaka, ktorý bol na rozdiel od mňa bližšie k reáliám malomesta, lebo chcel byť stolárom. ‚Takže ty budeš pokračovať v rodinných šľapajach. Po oteckovi, však...' To už bola povzbudivá spätná väzba pre budúceho stolára, nie pre mňa. Teraz už som z takých úvah vyrástol. Ja mám rád svoju živnosť. Takže loď nekúpim."
Že na ňu asi nemám som necítil potrebu spomenúť.
