Keď prišiel rad na mňa, som sa rozhodol, že v rámci mojej desaťminútovky budem premietať diapozitívy a keďže to bolo krátko pred Vianocami, výber obrázkov som sústredil na domovské Východné Slovensko, ktoré kolegovia v práci azda poznali najlepšie. Snažil som sa o interaktívnu atmosféru, aby mi kolegovia zostali v strehu a neblúdili mysľou bohviekde, ako sa im to na desaťminútovkách zvyčajne stávalo. Premietol som napríklad obrázky zo Starej Ľubovne, skomentoval stredoveký ráz mesta, hrad nad mestom a jeho význam v časoch, keď spišské mestá boli v poľskom zálohu, pripomenul som nášho významného dodávateľa v tomto meste a požiadal zodpovedného referenta, aby nás informoval, čo nového u tohto partnerského podniku. Ďalej som premietol obrázky zo Sabinova, vretenový pôdorys hlavnej ulice, zachovalé stredoveké mestské hradby, vzácny gotický kostol, fakt že sa tam natáčal Oscarom ocenený film Obchod na korze, zase som pripomenul významného partnera nášho podniku v tomto meste a požiadal zodpovedného referenta o krátky komentár. Podobne s ďalšími mestami. Akcia bola živá, ľudia sa smiali, aktívne zasahovali, dopĺňali mňa i kolegov a na záver som najaktívnejším odovzdal malé pozornosti (perá, tanieriky, poznámkové bloky a podobne). V prísne tajnom zázname agent ŠtB vyhodnotil moju desaťminútovku nasledovne:
V zmysle Vášho dožiadania je k navrátilcovi VRÁTNEMU Štefanovi úkolovaný TS „HADES", ktorý podal správu, že menovaný v značnej miere stúpol v očiach svojich spolupracovníkov. Koncom decembra 1979 mal za úlohu zorganizovať a vykonať desaťminútovku. Túto urobil vo forme kvízu s použitím diapozitívov o ČSSR. Pracovníci hodnotili túto akciu veľmi kladne. ...
Tak som akciu vnímal aj ja. Očividne politické vedenie podniku a udatná kontrarozviedka mala na celú akciu iný názor. Asistent vedúceho, ktorý tieto porady a desaťminútovky organizoval, mi na chodbe cez plece bez svedkov potichu poznamenal, že žiaľ moja desaťminútovka sa vymkla zo zavedených zvyklostí. Na nič som sa nepýtal, ale viac som desaťminútovku nerobil. Kolegovia, ktorí sa mali pripraviť na desaťminútovku, sa vyberali podľa abecedy spredu, zozadu, podľa kancelárii tiež z jedného konca, potom z druhého konca a vždy keď sa blížil rad na mňa, sa poradie jednoducho zmenilo. Zase sme sa vrátili k desaťminútovkám, na ktorých sa tak dobre driemalo.
O štvrťstoročie neskôr som sa stretol s kolegyňou z tých dôb a akoby mimochodom poznamenala: „Tie diapozitívy boli dobré." Dobre mi to padlo.
S desaťminútovkami som sa teda v podniku nepresadil, zato niekoľko rokov neskôr ako keby to prestalo vadiť. Začal som premietať diapozitívy na verejnosti, čo mi významne vypĺňalo voľný čas a vnútorne ma veľmi obohacovalo. Začal som u svojej sestry, ktorá ako vedúca pobočky Krajskej knižnice poriadala raz do mesiaca besedy s významnými osobnosťami nášho, hlavne kultúrneho života - hercami, žurnalistami, športovcami, rozhlasovými pracovníkmi a keď mala prísť na besedu pani Nora Baráthová, vtedy už známa svojimi historickými prózami zo Spiša, hlavne z Kežmarku, ma sestra požiadala, aby som pripravil nejaké diapozitívy a nimi priblížil prostredie, v ktorom sa príbehy autorky odohrávajú. Stalo sa a moje krátke diapásmo sa ľuďom páčilo. Podobne, keď prišiel chatár a spisovateľ tatranského prostredia Belo Kapolka. A potom som už mal celé večery len pre seba. Začal som Východným Slovenskom, slovenskými hradmi a zámkami, inými oblasťami Československa, až som prešiel na obrázky zo zahraničia. Vtedy cestovanie mimo štátov tábora mieru a socializmu, ako sa oblasť z našej strany ostnatých drôtov a hraničných zátarás nazývala, bolo obmedzované, neboli nám prístupné ani televízne kanály ako Discovery a o cestovaní na internete sa v tom čase ani nechýrovalo. Tak sa vrece s pozvánkami roztrhalo a ja som chodil do škôl, knižníc, klubov dôchodcov, ekonómov i architektov, cestovných kancelárií, jazykovej školy, kde si cenili, že som ukazoval obrázky z rôznych oblastí, o ktorých sa študenti učili bez toho, aby mali vyhliadku sa tam dostať, pričom dokázal som to doprevádzať aj slovne po anglicky. Nebolo týždňa, že by som nemal dve-tri takéto večerné posedenia. To už samozrejme nemohlo uniknúť pozornosti eštebákov a tak sa do môjho spisu dostali nasledovné záznamy.
Schôdzka konaná 16. júna 1983
...Prameň ďalej dodal, že bol na jednej prednáške, ktorú viedol objekt asi pred dvoma týždňami v knižnici, kde pracuje jeho sestra. Prednášku spojil s premietaním diapozitívov. Prednáška bola o Japonsku, kde objekt pôsobil. Na tejto prednáške bolo dosť ľudí, trvala asi dve hodiny. Objekt ku každému diapozitívu rozprával a dodal, že tam osobne pôsobil, ale bližšie k tejto veci sa nevyjadroval. Prameň dodal, že má znovu urobiť podobnú prednášku o Indii, ale kedy to ešte nevie. Iné poznatky prameň nezistil...
Poznatky považujem za pravdivé a tieto boli napísané tak, ako ich podal prameň.
Na schôdzke vznikli výlohy v sume 40,- Kčs
Do záznamu bola rukou vpísaná nasledovná poznámka:
Zistiť, kto povolil objektovi prednášky a akú činnosť tam vyvíja, či nedochádza k nejakému ovplyvňovaniu našich občanov zo strany objekta...
lebo ako sa uvádza na inom mieste v Pláne previerky činnosti a stykov „navrátilca" VRÁTNEHO Štefana
... je tu predpoklad a možnosť zanášania buržoáznej súčasnej ideológie medzi osobami, kde sa bude objekt VRÁTNY pohybovať vzhľadom na to, že tento študoval v USA také vedné predmety, ktoré sú v rozpore s naším Marxisticko-Leninským učením.
A teraz hlásenie poručíka eštébé.
Dňa 18. apríla 1984 som sa zúčastnil prednášky o Nepále a Pakistane, ktorá bola spojená s premietaním diapozitívov z uvedených štátov. Prednášku viedol a diapozitívy premietal Štefan Vrátny. Táto sa uskutočnila v Dome odborov v klubovni číslo 2 o 18.00 hod.
Klubovňa číslo 2 je miestnosť, do ktorej sa zmestí asi 30 ľudí. Na prednáške brali účasť prevažne mladí ľudia vo veku asi do 20 rokov. Zúčastnil sa jej aj jeden dôchodca, jeden muž v stredných rokoch s asi 11 ročným chlapcom. Približne po 10 minútach premietania diapozitívov a trvania prednášky došiel do miestnosti ešte jeden muž asi vo veku 35 rokov. Celkove sa na prednášky zúčastnilo 25 ľudí.
V priebehu prednášky som nezistil, aby Vrátny uvádzal nejaké závadové poznatky alebo skutočnosti, ktoré by boli z hľadiska ŠtB zaujímavé. Prednáška a premietanie diapozitívov trvalo asi do 19.00 hod. Na základe vypočutej prednášky k diapozitívom sa dá povedať, že Vrátny je v tejto oblasti fundovaným človekom, že sa na ňu musel pripraviť aj štúdiom novšej literatúry, lebo uvádzal fakty, ktoré sú nové...
Po prednáške a premietaní diapozitívov bola diskusia ... Noc strávil v jednej chate, bolo to na Silvestra. Na chate boli aj ľudia iných národností, okrem iných aj jedna Angličanka. Na neho zapôsobilo, keď spievali „Tichú noc" vo viacerých jazykoch. Vrátny na jednotlivé otázky odpovedal kľudne a s prehľadom. Znervóznel a podráždene odpovedal vtedy, keď sa ho niekto z prítomných spýtal na to, ako sa dostal do týchto končín a že či si vtedy žil na voľnej nohe, resp. mal náhradné voľno....
Po skončení prednášky sa spomínaný muž vo veku asi 35 rokov, ktorý došiel na prednášku neskoršie, zdržal a zdalo sa mi, že sa rozprával s Vrátnym. Muž z budovy odišiel sám asi po 5 minútach približne o 19.35 hod...
Dá sa predpokladať, že pokiaľ budú Vrátnemu na jeho prednáškach náhodne od poslucháčov kladené takéto otázky aké sú uvedené vyššie, môže tento nadobudnúť názor, že sa jedná o provokáciu.
(Rukou vpísaná poznámka)
- pre porovnanie uvedených poznatkov vyťažiť dôverníka xxx
- na ďalšej prednáške zabezpečiť účasť
Skutočne som sa obával, že by mi mohli nasadiť na tieto prednášky agentov-provokatérov a preto som diskusie dosť potláčal. Avšak hoci ma sledovali, nikdy som nenadobudol dojem, že by ma chceli nejako v tejto činnosti obmedzovať. Veľmi mi záležalo, aby som mohol nehatene pokračovať. Prednášky spojené s premietaním diapozitívov z Československa, ázijských štátov a Západnej Európy patria medzi moje najsvetlejšie aktivity z čias reálneho socializmu, veľmi ma obohacovali a mal som dojem, že nimi významne prispievam do vyplňovania medzier vo vedomostiach našich ľudí.
Tieto záznamy patria medzi posledné, čo sa dochovali v mojom spise. Ešte zopakujem jednu vetu z predchádzajúceho hlásenia poručíka ŠtB: „Po skončení prednášky sa spomínaný muž vo veku asi 35 rokov, ktorý došiel na prednášku neskoršie, zdržal a zdalo sa mi, že sa rozprával s Vrátnym. Muž z budovy odišiel sám asi po 5 minútach približne o 19.35 hod..."
Sám sa na to pamätám len veľmi hmlisto a vymýšľať si nechcem. Vôbec by som sa nedivil, keby si tohto muža vo veku asi 35 rokov dotyčný eštebák potom našiel a vyťažoval kvôli tomu päťminútovému rozhovoru, čo si dovolil mať so mnou. Nebolo by to jediný raz. O tom viac by mohlo byť v tej časti môjho spisu, ktorá bola počas nežnej revolúcie zničená.
K mojim diapozitívom som našiel aj takýto záznam:
Ďalej prameň sa vyjadril, že objekt „FILOZOF" uskutočnil v Keramických závodoch PR Košice pre zväzákov ZO SZM (Základnej organizácie Socialistického zväzu mládeže) prednášku o Indii, Pakistane a Nepále, avšak zmieňoval sa aj o Japonsku. Táto prednáška bola spojená s premietaním diapozitívov. Táto prednáška splnila svoj účel a všetci zväzáci boli spokojní...
Na schôdzke vznikli výlohy vo výške 42,- Kčs.
Ešte na hraniciach pri návrate do socialistickej vlasti mi okresný náčelník ŠtB z Chebu vybral a zhabal z fotoaparátu nevyvolaný film. „Uvidíme, či tam nie je niečo, čo by tam nemalo byť," precedil cez zuby, keď som protestoval. „Ak tam nebude nič závadné, vrátime vám ho," dodal.
Zhabaný film som už nikdy viac nevidel. Jednalo sa o zábery zo Škótska a Anglicka, kde som sa zdržiaval tesne pred návratom do Československej socialistickej republiky. Diapozitívy podobné tým, ktoré sa mi podarilo dostať cez hranice a ktoré som potom verejne premietal.
A tie výlohy vo výške 42 korún československých, ktoré vznikli na schôdzke, boli asi pohostenie na úrovni slušnej večere, ktorú si dovolil eštebák spolu s prameňom-dôverníkom počas vyťažovania. Šli na to aj moje dane. Mne moje výlohy pri príprave prednášok spojených s premietaním diapozitívov nik nepokrýval a keď aj, tak iba symbolicky, zakúpením filmu ako malou pozornosťou, alebo honorárom poriadne zdaneným Socialistickou akadémiou, cez ktorú jedine som mohol nejakú odmenu inkasovať. Nevadí, robil som to rád, poväčšine úplne zadarmo.
