O tom, že existuje čosi ako lužné lesy mi došlo v súvislosti s právnym sporom medzi Slovenskom a Maďarskom ohľadne Gabčíkovskej priehrady. Nerozumel som tomu, ale nevedel som náporu informácií, hlavne emocionálnych, uniknúť. Mal som svoju prácu, býval som ďaleko od dunajských lužných lesov a ak som si niečo všimol, a čo ma mrzelo, boli zbytočné emócie, ktoré vstúpili do vzťahov tých, čo boli za, a čo boli proti, lebo som si myslel, že je to otázka, ktorá sa dá riešiť odborne bez emócií. Ja sa necítim odborník a tí, čo sa náruživo hádali, často vedeli o veci asi toľko, ako ja. Možno menej, ako moje nič, lebo negatívnym reakciám, nech sú namierené proti čomukoľvek, priraďujem záporné znamienko.
Presťahoval som sa na Žitný Ostrov a zrazu som mal lužné lesy na dosah bicyklom.
Nadišiel deň, keď mi žičilo počasie, aj zákazníci, lebo nepotrebovali nič súrne, čo by ma zdržiavalo doma pri počítači. Bicyklom som rýchlo zvládol dvanásť kilometrovú vzdialenosť do Čilistova, dediny už pri samotnom násype priehrady, a potom po pekne vyasfaltovanom násype do Kyselice s prístaviskom pre kompu. Bolo načase, aby som sa pozrel aj na druhú stranu priehrady. Bezprostredné okolie domovskej obce som už dostatočne poznal.
Na temene nádrže bolo cítiť vetrík, a ako som sa neskôr dozvedel od pracovníkov samotnej priehrady, pozdĺž Dunaja v týchto miestach fúka vietor tristo šesťdesiat z tristo šesťdesiatich piatich dní ročne. Ale bola neskorá jar, teplo, a vetrík, hlavne keď bol západný, a fúkal do chrbta, robil dobre. Keď sa budem vracať, unaveného ma bude ten istý vetrík trápiť čelnými nárazmi, pomyslel som si rezignovane. Nemá vo zvyku meniť smer na požiadanie cyklistu. Robí si, čo chce, a hlavne natruc.
Kompa sa odtrhla od druhého brehu, zbehol som dole betónovým svahom k miestam, kde kompa zloží plechovú nástupnú plošinu. Vo vodách priehrady sa tam kolísalo množstvo väčších i menších úlomkov dreva, jeden z nich akoby osekaný do kužeľa z oboch strán, hrubý asi dvadsať centimetrov, dlhý štyridsať. Potom ešte rovnomerná priehlbina v strede polena.
„Pozrite, pozdrav od bobra z Rakúska,“ ukázal bradou muž, tiež s bicyklom, čakajúci na kompu.
Veru umelecké dielo driečneho hlodavca, ktorý si potreboval vo svojom revíri vyvaliť stromy do koryta riečky ústiacej do Dunaja hore prúdom, a zahatať ju. Klátik nám poslal ako Meisterstück, ukážkovú prácu svojho kumštu.
Kompa bola v polovici nádrže a vzácne drevo, zabalené do sieťky, skončilo v košíku bicykla. Nemal som predstavu, čo s ním, ale ako trofej a darček z pamätného výletu sa mi pozdávalo.
Potom už cesta kompou na druhú stranu. Nie dlhšia ako desať minút nasledovaná jazdou hlbšie do krajiny smerom k starému toku Dunaja. Skoro som sa dostal do tmavých lesov a z rozbahnených lesných cestičiek sa mi otvárali po stranách jazierka a potôčiky. Aj hrádzky dvíhajúce hladinu spodnej vody, miestami prekonateľné suchou nohou, inde brodením naboso v zníženom strede, kadiaľ pretekala voda. Prvýkrát som videl lužné lesy a tieto tu sa mi videli byť akurát. Všade po brehoch hustá zeleň, čuť bolo silnú ozvenu vtáčieho spevu, a v ovzduší sa vznášal zvláštny pach večne rozbahnenej pôdy.
„Takto nejako si predstavujem amazonské pralesy,“ povedal som známemu z Kanady, keď som ho ta doviedol niekoľko rokov neskôr. „Ani nepotrebujem do Latinskej Ameriky,“ dodal som s miernou iróniou v hlase, tušiac neporovnateľnosť našich lužných lesov s amazonským pralesom.
Kanadský priateľ rád cestoval, hlavne na miesta, ktoré sa vyznačovali nejakou prírodnou zvláštnosťou, a vedel oceniť lužný les na Slovensku pri Dunaji. Nepochybujem, že ani ten amazonský prales si nenechá ujsť. Bol dosť mladý a agilný na to, aby ho ešte stihol.
A potom trochu brodenia a kliesnenia cesty zarasteným pásom, za ktorým som tušil hlavný tok Dunaja. Hustý porast z druhej strany naznačoval, že lužný les pokračuje aj tam. Mal by som sa ta raz pozrieť. Predbežne musí stačiť pohľad zo severnej strany, ako duní Dunaj a vlna za vlnou sa valí...
Cesta späť. Bicykel som našiel, kde som si ho uložil prv, ako som sa pustil do húštin. Sem darebáci nechodia. Iba milovníci zaujímavej prírody.
Zase čakanie na kompu, cesta na druhú stranu priehrady, a potom za pološera domov. Jarný deň sa vydaril, nespŕchlo, ale ani vietor neprestal mierne pofukovať a sťažovať cestu domov. Nie veľmi, lebo zostal na úrovni toho, čo dal o sebe cítiť na ceste za dobrodružstvom v lužných lesoch. Stoja za to, aby sme ich chránili.
