„Ešte kdesi na Ukrajine nás natlačili do vagónov. Vyložene natlačili, nohami do nás kopali, aby mohli po nás zavrieť dvere. S dobytkom, pre ktorý boli vagóny pôvodne určené, sa lepšie zaobchádza. Museli sme stáť v pozore, vzpriamení, s rukami pripaženými, lebo akékoľvek iná poloha by bola zabrala príliš veľa miesta a toho bolo skutočne iba pre vychudnutú latu, akou sme už v tom čase boli všetci. Aj dýchať sme mohli iba napoly. A tak som tam stál v smrade, vydýchanom vzduchu a len vedomie, že by som vlastnou smrťou ani nikoho nezarmútil, ma držalo pri živote. Nie inštinkt sebazáchovy, lebo ten tu prestal pôsobiť, ale truc pred tou bezduchou mašinériou ma držal. Ale stihol som si ešte všímať veci okolo seba, viac než ľudí, lebo na tých vychudnutých, zúfalých, ba až totálne apatických bytostiach sa mi pozerať odnechcelo, až mi zrak padol na bočku v kúte vagóna prikrytú drevenou okrúhlou pokrievkou s rúčkou. To bol náš záchod, latrína, kde sa mohli uvoľniť tí, ktorí našli dosť síl sa tam pretlačiť. Ba veru mnohí sa ani nesnažili tak ďaleko dostať, lebo z tej stravy, ktorú sme veľmi nepravidelne a v malých množstvách dostávali, mohli sme vytlačiť zo seba iba trošku smradu a to poväčšine si tieto ľudské hoviadka odbavili rovno tam, kde stáli.
Ale ja som si dal toľko námahy, aby som sa k tejto bočke dostal. Naznačil som dôvod svojho mrvenia, lebo v medzinárodnej spoločnosti, ktorá ma obklopovala, sa ako hlavný dorozumievací prostriedok ešte žiaden jazyk nevykryštalizoval, ale stačí sa trochu skrčiť, chytiť si rukami ohanbie a skrútiť ústa do typickej grimasy vyjadrujúcej bezmocnosť pred silami prírody a to je reč, ktorej rozumie každý. A tak som sa dostal k bočke, nie pretlačením cez strhané ľudské kostry, ale tak, že si ma podávali ponad hlavy a ja som sa len plazil, či plavil, vzduchom na rukách, ktoré ma odspodu podopierali, až som sa dostal do cieľa svojej púte, kde som sa nielen uvoľnil, ale sa aj na záver posadil na vrchnák. Čo tam po smrade, ten bol vo vagóne všade. Tu sa dalo aspoň zhlboka dýchať.
Nezostal som dlho na pokoji. Zo svojho vyvýšeného pódia si ma všimol muž a ja som si všimol zase jeho, ktorý už na prvý pohľad vytváral dojem zbojníka a ktorý v skutočnosti ním aj bol. Panovačné oči, opovržlivý úsmev, zarastená tvár, strapatá hlava a medzi chlpmi na hrudi sa pod prsnými bradavkami skrývali vytetované portréty Lenina a Stalina oddelené od seba telom a zároveň zastrešené ramenami ukrižovaného Krista. Bol Ukrajinec, ako som sa skoro dopočul, volal sa Buľba, alebo sa len tak nechal oslovovať po známom ukrajinskom ľudovom hrdinovi, a keďže sa sem dostal aj so svojimi kumpánmi, svoju organizáciu si udržal a kradnúť neprestal ani tu, aj keď sa tentoraz špecializoval na kašu, ktorú potom predával za zlaté prstene, šperky a zuby, ak sa ich tu ešte azda niekomu podarilo prepašovať. Alebo len jednoducho to zlato od spoluväzňov akosi vyňuchal a potom ho zhabal bez toho, aby sa unúval dať kašu ako protihodnotu. A potom si prilepšoval svoj údel tým, že za takto získané zlato kúpil u strážcov, chudobných, vyjašených, prostoduchých a zmanipulovaných vojakov, rôzne výhody, ako lepšie porcie, ľahšiu prácu, pohodlnejšiu pričňu, menej obnosené topánky, lebo veď aj peklo má svojich vyvolených.
Tento Buľba sa počas prechodu fronty špecializoval na rabovanie kolchozov. Predsedov zabil, vybral si, čo sa mu na majetku kolchozu a predsedu páčilo najviac a zvyšok prenechal postupujúcej armáde. Nikde nenarážal na odpor, lebo však všetci súci chlapi boli v armáde a tí, ktorých neodvliekli Nemci, neboli dosť pevní k tomu, aby sa ubránili. Takto dostal aspoň desať predsedov, až ho nakoniec chytila Sovietska armáda. To už bolo aj na neho príliš veľa a dostal sa tam, kde aj ja. Ja právnik, ktorý mal majetky chrániť, bok po boku zbojníka, ktorý ich rozkrádal.
Nuž všimol si ma tento Buľba a nechal si u svojich nohsledov zistiť, čím som. Aj som mu dal vedieť. Keby som povedal, že sudca, alebo prokurátor, sám by som nad sebou vyslovil rozsudok, lebo by ma nechal určite zabiť. A tak som sa predstavil ako advokát, teda „zaščitnik", čím som dostal do jeho milosti. Pre každý prípad. Keby sám náhodou niekedy potreboval „zaščitnika." Dlho sme spolu vo vagóne nepobudli, ale na Sibíri, v Nachodke, si ma predsa len našiel, zaviedol ma ku kuchárovi a dal mu príkaz - „Tomuto viac kaše..." I tu mal slovo. Pán sa v sebe nezaprie, nech by bol kdekoľvek. Ani pán zbojník. Ba ešte vtedy vo vlaku, keď sme sa prvýkrát stretli, mi možno aj zachránil život. Dal mi veľký zemiak a ten som tam hneď aj schrúmal. Surový, aký bol. Kvôli vitamínom, bez ktorých sme dostávali skorbut, slabli, mreli a zostávali v jednom z tisícov hrobov lemujúcich Transsibírsku magistrálu.
Ja som dúfal, že sa mi podarí zachrániť sveter. Mal som ho ešte z domu, matka mi ho uplietla. Ešte na ceste vo vlaku som ho držal na sebe alebo som na ňom sedel, keď bolo príliš teplo. Mohol som ho vymeniť za žrádlo, ale ja som si chcel uchovať tento posledný kúsok domova. Aj som si ho zachránil, ale iba po prvú odvšivovaciu stanicu. Tam mi sveter dali do obrovského paráka spolu s handrami ďalších účastníkov pochodu, miešali ho a keď ho nakoniec vytiahli, bol už iba v chuchvalcoch. Tak odišiel môj posledný dotyk s domovom.
Zároveň odvšivalili aj nás. Vopchali nás pod sprchu s teplou vodou. Pánboh zaplať aj za tú, nedostalo sa nám jej veľa za tých desať rokov, čo som tam strávil. Aj nás oholili. Pár ťahmi britvy nám stiahla ohromná babizňa z hlavy všetky vlasy a potom nám schmatla scvrknutého čuráka a par ťahmi nás odchlpila aj tam. Ešte sa nám smiala, či nám ho nemá odrezať. Vraj to aj tak nebudeme potrebovať."
