„Že vtedy sa nepriateľom mohol stať hocikto, som sa tiež mal možnosť presvedčiť veľmi skoro. Jedného dňa sa na výsluch dostavil nový vyšetrovateľ. „A čo je s generálom tým a tým", pýtam sa, lebo však s ním som spísal za predchádzajúcich šesť mesiacov výsluchov stohy a stohy papierov zápisníc. „Včera bol ako zradca vlasti zastrelený," znela lakonická odpoveď a ešte aj teraz vidím pred sebou to teliatko božie, čo mi to povedalo bez záchvevu v hlase, plný sebaistoty. Viac som sa s ním k tejto veci nevracal, len som si pomyslel, že jeho predchodca, ktorý skončil pred popravčou čatou, nebol o nič menej spravodlivý. Len taký lós padol na neho, práve tak ako môj lós sa nevyhol mne a keď príde vhodný moment, dostaví sa aj k môjmu novému vyšetrovateľovi.
Celých desať rokov, čo som potom strávil na Sibíri, som na túto príhodu myslel. A keď som prišiel do Moskvy pred návratom domov, som si prehľadal noviny z tých osudných dní a skutočne som našiel poznámku o tom, že môj vyšetrovateľ, generál ten a ten, sa tiež dopustil vlastizrady a jeho rozvratnú činnosť socialistická vlasť spravodlivo, rázne a nezvratne prekazila.
Tak som teda strávil desať rokov v lágroch. Bolo to menej než doživotie, ktoré by som tam strávil nebyť amnestie. Ba vlastne som tam na Ďalekom Východe chcel zostať aj potom, ako ma prepustili. Nemal som ani šajnu o tom, ako sa veci majú doma a už sa mi tam ani veľmi nechcelo. Dokonca mi ponúkli miesto riaditeľa divadla v Magadane, aj som si vyhliadol záliv na pobreží, kde som si zamýšľal postaviť daču a zostať tam do konca svojich dní. Nakoniec som sa vrátil. Takto žijem pekne staromládenecky už vyše tridsať rokov a spomínam. A som rád, že mám na čo. Dakedy si myslím, že by som mal dostať odškodné, ani nie, že by som ho potreboval, ale ako satisfakciu za tie vydreté roky. Však som odrobil veľa a strovil pramizerne málo. Len nemal by mi ho kto dať. Doma mi vraveli, nech si uplatňujem odškodné u Rusov, oni ma držali a zdierali, zatiaľ čo Rusi ma zas poslali domov. Spory som nechal tak. Chcem kľudný život. Nič viac, nič menej.
Práca podnikového právnika po návrate ma neuspokojovala ani nenapĺňala. Čomu som sa venoval plnou vervou, a nech sa mi ani nik nečuduje, boli kone. Tie mi dodávali najviac síl. Však ich mám v byte všade okolo seba, v soškách i obrazoch. Koňov som mal odjakživa rád. Dokonca aj postavou som dorástol tak akurát na jockeya. Kone mi po návrate z lágrov pomáhali zahnať myšlienky na útrapy, ktoré som prežíval. Aj v jazdeckom klube som sa angažoval. Pre niektorých to bol šport, pre mňa liek. Hovorí sa tomu hypoterapia. Fakt má to niečo do seba. Teraz som už na jazdu starý a tak som sa dal na turistiku. Hory sa stávajú pre mňa to, čo kone boli kedysi. Aj sprievodcu pre cestovnú kanceláriu robím. Tiež to vypĺňa život a zaháňa trudné myšlienky. Sprievodcov berú iba do veku 65 rokov, starších už nechcú. Ako som sa blížil ku kritickému veku, som si vo všetkých žiadostiach a dotazníkoch začal uvádzať o desať rokov menej. Nič si nevšimli, asi vyzerám dobre. Nechávajú ma sprievodcovať i naďalej. Síce iba po Československu a v ostatných štátoch sovietskeho impéria, ale i to obohacuje.
Veru aj keď som sa už vrátil akože domov, stále som všetky tie hrôzy prežíval a trpel som v predstavách práve tak kruto, ako keď sa na mňa skutočne aj navršovali. Hocikedy som cítil, ako mi zrazu opadli sily, kolená sa podlomili a ja som padol na zem. Nemal som žiadnu telesnú chorobu, bol som po telesnej stránke zdravý ako buk, len duch ma občas opúšťal a to sa mi stáva hocikedy aj teraz, keď som doma sám. Pred nedávnom som šiel do reštaurácie, neviem si variť a ani sa mi nechce, keď ma ktosi spoznal a zavolal do separé. Sedela tam hŕba darebákov z rezortu Ministerstva vnútra, eštebákov. Viem, že už nie sú takí nebezpeční ako ich predchodcovia, aj keď sa na ich odkaz ešte stále odvolávajú, ale i tak sa mi z nich urobilo špatne. Zjedol som, čo mi ponúkli, lebo zamietnuť som nemal síl, len horko-ťažko som sa potom dotackal domov, aby som si ľahol. Nuž veru som presvedčený, alebo si to iba nahováram, že tie dni sú už definitívne za nami. Ale strach z nich vo mne zostal a ten ma už asi nikdy neopustí.
V rádiu, nie v našom, ale v tom, čo k nám preniká spoza ostnatých drôtov na československých hraniciach hovorili o tom, že dali Václava Havla do väzenia. Sedí v pražskom Pankráci a vraj mu jedlo nosia z reštaurácie od naproti. Som zvedavý, či sa bude sťažovať. Však on tam má rekreáciu! "
Tieto spomienky zverejňujem ako vyjadrenie úcty k mužovi, ktorý mi ich vyrozprával a zároveň ako poďakovanie za to, že mi prejavil toľko dôvery, keď sa bol ochotný so svojimi zážitkami podeliť. Veľa ľudí, ktorí jeho sibírsky osud zdieľali, radšej mlčali a svoje spomienky ako nočné mory potláčali v sebe. Hádam ani niet sa im čo diviť.
Ešte krátka poznámka, pre tých, ktorý sledujú môj seriál Nepriateľská osoba na vratny.blog.sme.sk. V rokoch 1982-1983 som bol poldruha roka nezamestnaný. Od januára 1984 som nastúpil do zamestnania v košickom podniku. V dochovanej časti môjho spisu vedeného Štátnou bezpečnosťou som našiel nasledovný PRÍSNE TAJNÝ záznam z rozhovoru pracovníka ŠtB s agentom-prameňom:
„Prameň zistil, že VRÁTNY pracuje v KZ Košice vo funkcii referenta odbytu od 1.1.1984 so zameraním na odbyt perlitu. Jeho príchod do KZ Košice bol organizovaný od augusta 1983 prostredníctvom riaditeľa podniku XXX na doporučenie JUDr. YYY, osobného priateľa riaditeľa XXX. YYY a VRÁTNY sú kolegami v turistickom oddiele..."
Ten doktor práv je muž, ktorého desať rokov na Sibíri som opísal. Viac som o ňom v mojom spise nenašiel. Nie je vedený ani v agentúrnych a operatívnych zväzkoch Štátnej bezpečnosti zverejnených na internete Ústavom pamäti národa.
Súvisiace články:
http://vratny.blog.sme.sk/c/234108/Desat-rokov-na-Sibiri-1.html
http://vratny.blog.sme.sk/c/234341/Desat-rokov-na-Sibiri-2.html
http://vratny.blog.sme.sk/c/234608/Desat-rokov-na-Sibiri-3.html
http://vratny.blog.sme.sk/c/234996/Desat-rokov-na-Sibiri-4.html
