„Áno, volal som vás. Vraj sa patrí, aby sa seniori občas o sebe informovali, keď už sme zastrašovaní rečami o tom, že sme najohrozenejšia skupina obyvateľstva. Či máte všetko, či vám netreba niečo kúpiť a hlavne, či ste v poriadku. Chodievam na bicykli vašim smerom na nákupy, to je vraj povolené, a môžem nakúpiť aj vám.“
„Nie nič nepotrebujem, mám zásob aspoň na tri týždne. Má mi kto nakupovať. Aj sama chodím von na prechádzky a robím zároveň nákupy. Neviete, či už kvitnú gaštany? Chcem si nazbierať niekoľko kvetov. Usušené sú dobré proti potravinovým moliam.“
„No to ma zaujíma. Mne sa v komore tiež občas ukážu mole. Kde ich dávate? Myslím tie gaštanové kvety? Do papierového vrecka?“
„Nie. Nechám voľne na tanieri.“
„Hore na policu? Dole?..“
„V strede.“
S touto diskusnou spoločníčkou som zvyknutý, že témy sa menia, aj niekoľkokrát počas minúty. Tentoraz na častú spoločnú tému.
„Tejto sezóny už z opier nič nebude. Ani priame vysielania zo zahraničia. Epidémia nám aj to zatrhla. V televízii dávajú programy rôznych opier. Staršie nahrávky. Len vy nemáte televízor.“
„Televízor nemám, ale sledujem kde-tu čosi na internete. Len nie celé opery. To ma doma nebaví. Radšej si dám výber najlepších árií alebo pekné ouvertúry... Ešte som de facto dôchodca nebol, a vôbec ma to nebaví. Zákazníci sa odmlčali. Už aby karanténa skončila a život sa vrátil do pôvodných koľají. Divím sa ľuďom, čo sa hrnú do dôchodku,“ zmenil som tému tentoraz ja.
„Vy stále o svojej práci. Ľudia majú aj iné ciele, ako peniaze. Vy predsa robíte za peniaze. Nie?“ počul som v hlase morálne pozdvihnutie.
„Samozrejme. O tom predsa živnosť je. Nemôžem povedať zákazníkovi, že mu budem robiť zadarmo. Myslel by si, že som sa zbláznil a viac by ku mne neprišiel. Každý hľadá seriózneho partnera. Živnosť má svoje pravidlá. Okrem toho odvádzam dane a odvody a prispievam do rôznych projektov. Aj takých, čo sa v konečnom dôsledku týkajú aj vás. Zdravotníctvo... Aj dôchodok dostávate preto, že ľudia, ako ja platia odvody do sociálnej poisťovne,“ nedalo mi, aby som nepodpichol. Neuvedomil som si včas, že si tak zbytočne ohrozujem trvanie rozhovoru, na ktorom by mi malo v dnešnej izolácii záležať.
„Vy mňa neplatíte. To nevravte. Svoj dôchodok som si zarobila. Ja som si prácu neodflákala. Svoj dôchodok si zasluhujem.“
„Hej, len náš dôchodkový systém vychádza z medzigeneračnej solidarity. Vaše platby do systému prejedla generácia, ktorá už nežije. Na váš dôchodok platíme my, čo pracujeme...“ pokračoval som zakázaným smerom. Dúfam, že sa u mňa neprejavuje starecká demencia. To by mi živnosť ohrozilo viac, ako epidémia.
„Ale čo mi tu tárate. Vy zrejme nepoznáte rozprávku o troch grošoch. Tam cestár vydržiava otca, za to, že ho vychoval, a syna, aby ho vydržiaval na starobe. Tak to funguje u nás a vychádza to z našich najkrajších tradícií.“
„V rámci rodiny to funguje a pritom by som chcel, aby to zostalo. V spoločnosti to tak nefunguje. Každý sa díva na seba. V Európskej hymne sa síce spieva o tom, že všetci ľudia budú bratia, lenže tak ďaleko sme sa ešte nedostali. Sami Nemci, čo sa hlásia k Beethovenovi a Schillerovi tento princíp beštiálne porušovali. Viete, aké výročie slávime.“
„Nehovorte mi tu o Schillerovi a Beethovenovi. Radšej si nájdite na internete niečo na tému solidarity. Pre vás absolútne neznámy pojem. Celá Európa ide podľa tohto systému a vy to neviete.“
„Neviem, ako to riešia inde v Európe, len ja mám osobnú skúsenosť s medzigeneračnou solidaritou u nás. Je obrátená na ruby. Sociálna poisťovňa mi zvýši každoročne dôchodok zhruba o jedno percento z toho, čo odvádzam. Zvyšných deväťdesiatdeväť percent mojich odvodov ide na vydržiavanie Sociálnej poisťovne, to sú všetko dievčence, čo by mi mohli byť dcéry a vnučky. A čo zostane, ide na dôchodcov poväčšine mladších ako ja. Divná medzigeneračná solidarita. No čo už. Hlavné, že si viem udržiavať svoj spôsob života. Len keby už skončila karanténa, a riadne sa rozbehol život. Už ma nebaví byť dôchodcom. Chcem prácu!“
„Keď vy stále myslíte iba na seba a svoju živnosť. Ako keby život o ničom inom nebol...“ a rozhovor sa uťal.
Neviem, načo sa vôbec na tieto témy bavím. S ľuďmi, ktorí aj tak nevedia nič na veciach zmeniť a ja ich ľútosť nepotrebujem. Ale som rád, že spomenula gaštanové kvety. Z komory mi občas vyletia mole. Treba sa proti nim chrániť. Máme pekný deň a viem, kde rastú gaštany. Čaká ma pekný a užitočný výlet na bicykli.
