Tak to ale eštebáci sotva mysleli. Ich uvažovanie pri výbere môjho krycieho mena, skôr podvedome, ako vedome, sa riadilo vtipom, ktorý v tých časoch rozosmieval ľudí azda po celej Československej socialistickej republike.
Eštebáci robia nábor nových pracovníkov. Pred prijímaciu komisiu predstúpi prvý kandidát.
„Koľko je dva krát dva?" pýta sa ho predseda prijímacej komisie.
„Päť" znie odpoveď.
„Však porozmýšľajte. Nemusíte si robiť unáhlené uzávery. No tak, koľko je dva krát dva", pýta sa predseda prijímacej komisie povzbudzujúco.
„Šesť" vraví kandidát po chvíle uvažovania.
„Však uvoľnite sa, môžete si pomôcť prstami", povzbudzuje ho komisia.
„Tri", zaznie po chvíli.
„No tak, zoberte si dva prsty na jednej ruke a dva na druhej a spočítajte. Jeden, dva, tri, ... no koľko je dva krát dva?"
„Predsa štyri".
Výborne. Prepustia ho a zaznamenajú si: „Prijať! Má medzery, ale dá sa viesť."
Vstúpi druhý kandidát.
„Koľko je dva krát dva?" pýta sa ho predseda prijímacej komisie.
„Päť" znie odpoveď.
„Však porozmýšľajte. Nemusíte sa ponáhľať. No tak, koľko je dva krát dva".
„Päť" trvá na svojom kandidát.
„Však sa uvoľnite, môžete si pomôcť prstami", povzbudzujú ho členovia komisie.
„Päť", zaznie bez váhania.
„Zoberte si dva prsty na jednej ruke a dva na druhej a spočítajte. Jeden, dva, tri, ... no koľko je dva krát dva?"
„Päť".
Rozlúčia sa s ním a zaznamenajú si: „Prijať! Hlúpy, ale zásadový."
Príde tretí kandidát.
„Koľko je dva krát dva?" pýta sa ho predseda prijímacej komisie.
„Štyri" znie okamžitá odpoveď.
Začudovane sa na kandidáta celá komisia pozrie, pošlú ho preč a zaznamenajú si: „Neprijať. Inteligent. Preveriť, prečo sa k nám hlási".
Vyzerá to tak, že ja som bol pre eštebákov inteligentom na druhú, teda „FILOZÓF." S dĺžňom nad druhým „ó", aby zdôraznili svoju iróniu.
Prísne tajný plán agentúrno-operatívneho rozpracúvania objekta „FILOZÓF", signálny zväzok číslo 12199 zo dňa 8. februára 1979, ako keby moju domnienku potvrdzoval:
Doterajšie poznatky charakterizujú osobu navrátilca VRÁTNEHO i jeho pobyt v kapitalistickom zahraničí. Ide o osobu vzdelanú i skúsenú a preto sa pristúpilo k jeho aktívnej previerke. U objekta sa javí zaujímavé aj to, že pri spravodajskom vyťažení po jeho návrate z kapitalistického zahraničia zamlčal niektoré styky nadviazané počas pobytu v zahraničí. Preto jeho pobyt i styky, ako aj činnosť v kapitalistických štátoch je predmetom nášho kontrarozviedneho záujmu.
Ťažko mne samému posúdiť, či som skutočne filozofom, či som sa dokázal preplachtiť cez búrky a prehánky reálneho socializmu a postrevolučného vajatania s filozofickým nadhľadom. Veľmi mi pomáhalo vedomie, že doba stalinského teroru sa v sovietskom bloku už skončila. Po stránke osobnej fyzickej bezpečnosti si dovoľujem tvrdiť, že v normalizovanom Československu mal občan menej dôvodov k obavám než v New Yorku, Chicagu, či hociktorom západoeurópskom veľkomeste, kde fyzického násilia bolo, aj je, hodne viac. A to už nehovorím o Severnom Írsku, kde som strávil na univerzite tri roky, z toho jeden rok, ktorý počas vlny násilia z konca 1960. a začiatku 1970. rokov, bol azda najkrutejším (aj keď násilie sa okoliu univerzity, kde som sa takmer výlučne zdržoval, akoby vyhýbalo). MUKLov, teda mužov určených k likvidácii, či k lopate, sme už nemali, zato mali sme ŽUNRiek a MUNRov - dovoľujem si zaviesť nové skratky pre Ženy a Mužov Určených Na Rozpracúvanie - a tých bolo neúrekom. Do tejto kategórie som patril aj ja a patril do nej, viac-menej, každý občan, či občianka ČSSR, lebo eštebáci si v rámci systému zastrašovania, na ktorom si zakladali, radi hovorievali: „My niečo nájdeme na každom." Len v mojom prípade toho rozpracovávania bolo aj na dobu reálneho socializmu tuším prehnane veľa. Tu už išlo o to, kto koľko psychicky znesie. Ja som sa alkoholikom kvôli eštebáckym maniérom nestal, mnohé veci ma však škreli, azda nepreháňam, keď poviem, že dôvodov som mal až-až, a nebol som sám.
Či som bol britský špión? Ja tvrdím, že nie! Aj keď je to nezodpovedateľná otázka, lebo aj keby som ním bol, asi by som s farbou von nevyšiel. A už vôbec by som sa nezverejňoval cez blog. Celkom dobre by mi však padlo, keby som k dôchodku dostával ešte aj nejakú pravidelnú pozornosť z rozpočtu vlády jej britského Veličenstva. Na môj dušu nedostávam. Neslobodno zabúdať, že československí komunisti boli sovietskou školou a ŠtB bola nevyhnutným doprovodom systému reálneho socializmu, ktorý sa u nás hlava-nehlava budoval. Solženicyn píše o prípadoch, keď sovietski vojaci, čo sa dostali cez vojnu do nemeckého zajatia, potom ušli a vrátili sa do sovietskej armády, boli ihneď ako špióni posielaní do sibírskych GULAGov. Pred obvinením zo špionáže sa zachránili iba takí, čo neprítomnosť v svojej jednotke vysvetľovali blúdením a motaním sa po lesoch. Mne by nepomohlo ani keby som si vymyslel poblúdenie mysle ako dôvod toho, že som roky zotrval v osídlach zahnívajúceho kapitalistického zahraničia. Viedol som príliš bohatý život (na vzdelávanie i zážitky), aby mi to prešlo. Budem voči sebe brutálny: keby som spáchal napríklad lúpežnú vraždu, ale potom sa slušne správal, tak by sa mi po odsedení polovice trestu zvyšok odpustil a keby som sám so sebou vnútorne vyrovnal, tak by som po čase mohol žiť životom bežného občana socialistickej vlasti. Dokonca aj na zájazd s ROH do Užhorodu by ma pustili. Ja som však spáchal ten najťažší zločin, ktorý komunisti a ich pancierová päsť, ako sa eštebáci radi hrdili, vedeli vymyslieť: prežil som vyše osem rokov v kapitalistickom zahraničí a žil som veľmi bohatým životom. Bol som živým dôkazom falošnosti ich ideológie. Takým sa nikdy neodpúšťa a milosť im možno udeliť naoko, pro forma a de iure, ako sa to stalo mne, ale nikdy nie de facto. Eštebáci možno ani hlúpi neboli, skôr by som povedal, že mali v sebe poriadnu dávku cynizmu a zníženú úroveň morálnych zásad. A ešte sa dostali do zlej spoločnosti, ktorej dominovali sovietski poradcovia a chrbtice im podporovali sovietske tanky.
Keď už hovorím o mojom dôchodku, tak tá nežná revolúcia bola nežnou predovšetkým ku komunistom, eštebákom a ich spolupracovníkom. K ich obetiam bola určite úľavou, aj keď menej nežnou. Moji rovesníci, ktorí si počas trvania epochy radostného budovania reálneho socializmu štandardne budovali odbornú kariéru cez členstvo v komunistickej strane a prípadnú spoluprácu s eštébe, sa na rozdiel od mňa nemuseli po revolúcii hľadať v nových pomeroch a len pokračovali vo svojej práci, lebo svojou odbornosťou, ktorú získali za totality, v porevolučnej dobe boli ťažko nahraditeľní. Dnes už, samozrejme, odchádzajú na zaslúžilý odpočinok (vytláčaní novou, priebojnou, sveta skúsenou generáciou nezaťaženou komunistickou minulosťou, s neodňateľným prirodzeným právom presadzovať vlastné mindráky / zdravé trendy, čo sa nehodí, škrtnite), ale ich dôchodok je dvakrát tak vysoký ako môj. Ich niekdajšia spolupráca s eštébé a členstvo v komunistickej strane sa vypláca do dnešných dní. Je tu samozrejme aj jedna skupina starej bolševickej gardy, ktorá z titulu svojich funkcií a konexií mohla hneď po 1989. roku strategicky zasiahnuť do divokej privatizácie. Tentoraz sa však už bavíme o niečom, čo sa vymyká môjmu chápaniu vzťahu medzi možným, zákonným a morálnym.
Že by tieto úvahy dosvedčovali, že filozofom nie som? Alebo predsa len som? FILOZOOOOFOM?
Ešte jedno krycie meno inšpirované starým Gréckom som objavil v mojom spise. „Hades" bol grécky boh podsvetia a potom jeden agent - kolega v práci, ktorý sa hodne angažoval okolo mňa a hojne obohacoval môj spis o prísne tajné záznamy. Niektoré som už citoval. Solženicyn písal, ako sa v ňom vyvinul detektor, ktorý zabzučal v momente, keď sa v jeho blízkosti vyskytol spolupracovník sovietskej štátnej bezpečnosti. Ten detektor fungoval aj vo mne. Hades bol jedným z tých, ktorých som správne zaradil medzi vedomých spolupracovníkov ŠtB dávno predtým, ako sa mi do rúk dostal môj spis.
A keď už žarty, tak ešte jeden, ktorý rozosmieval svojho času celú Československú socialistickú republiku. Mala to byť odpoveď afrického študenta Vysokého učení technického v Prahe na ústnej skúške na otázku, čo pre neho znamená Československo.
„Ťežkoslovensko je lihově demagogické zřícení podvedeno Výstředním úborem Komické strany a jejím rezidentem Mustafem Rusákem".
Je to slovná hračka na oficiálnu charakteristiku našej socialistickej vlasti z informačnej brožúry pre zahraničných návštevníkov, ktorá pôvodne znela: "Československo je ľudovodemokratické zriadenie vedené Ústredným výborom Komunistickej strany a jeho prezidentom Gustávom Husákom."
