Nadchádzala hodina H a ja som prišiel vyzdvihnúť spoločníkov, síce nie na dohodnutú deviatu, ale štvrť na desať. Medzičasom sa ozval mobil, že prečo meškám a či nemám chuť na kávu.
„Kávu som už mal. Radšej čaj z byliniek, čo zbieraš v tvojej záhrade...“
„Knihu som kedysi dávno čítal, ale už si veľa nepamätám,“ začal som, ako som sa usádzal v kuchyni divadelných spoločníkov. „Trochu ťažkopádne akoby bez deja. Možno v divadelnej verzii to zhutnia,“ komentoval som svoje poznatky o hre, čo nás čakala, ako som posrkával čaj z bylín horskej dediny.
Buddenbrookovci dostali od autora podtitul ‚Úpadok jednej rodiny,‘ dodal by som meštiackej. Veľa zbytočného napätia a drámy na javisku. V našej rodine sme sa toľko nežrali. Ani seba vnútorne, ani seba navzájom. A to všetko kvôli zbytočne prehnaným ambíciám. Tak to pravdepodobne vyzerá v životoch našich horných desaťtisíc, a veru niet im čo ich bohatstvo závidieť, keď ho získavali za takýchto podmienok. Len keby svojimi pomätenými myšlienkami a politickým vplyvom nám neotravovali život.
„Pripomenulo mi to spisovateľa Máraia. Ten tiež písal o meštiakoch a bolo mu ľúto, že ako spoločenská trieda boli na ústupe.“
„Od neho sme tiež čosi videli, že.“
„Popol a vášeň. Ja dokonca dvakrát. Možno trikrát. Raz sám, raz s vami, potom sa mi ušlo pozvanie, a ja som nezamietol.“
To bolo vtedy, keď si suseda zlomila ruku a nemohla šoférovať. Tak som ju do divadla zviezol. Ona mi na oplátku neprijala peniaze za lístok. Možno ho sama mala zadarmo. Má konexie v našom svete kultúry.
Trochu som si zafilozofoval.
„Šľachta mala problémy prežiť potom, ako sa zrušilo nevoľníctvo a poddanstvo. Sedľač už nemusela povinne na panské, a ak aj šla, trvala na tom, aby dostala zaplatené. To mnohí šľachtici nedokázali. Vedeli rozšafne míňať, ale nie si zarobiť. A tak nastúpila meštiacka trieda, ktorá stále podnikala. Hlavne v obchode. Mala to po stáročia v sebe. Ale aj v tom ich prekonali tí, čo dokázali lepšie vyrábať. Skončila éra cechov a začali nastupovať fabriky. Fabrikanti boli viac ako mešťania. Okrem toho meštiaci sa snažili príliš napodobňovať maniere šľachty. Svoju historickú úlohu skoro dohrali. Ich obchody u nás prevzali veľké supermarkety a tie nemusia byť priamo v mestách, dokonca ani na hlavnej ulici. Skôr pomimo. Vrátane ich riaditeľstiev."
Neviem, či som to vystihol. Možno by sa našli historici a ekonómovia, čo by mi tento spôsob myslenia ako ročníkovú prácu neprijali, ale tu šlo skôr o to, aby reč nestála a trochu si ponamáhať kolieska v mozgu. Tú fabriku, čo nosíme stále so sebou, treba udržiavať v chode, ak nemá zhrdzavieť a materiálovo zostarnúť.
Meštiacki Buddenbrookovci neboli jediní, čo vyšli na mizinu, lebo sa nedokázali prispôsobiť dobe. Ako šľachta pred nimi. Byť živnostníkom s reálnymi ambíciami je lepšie.
Dotlačil som môjho vozíčkara domov, rozlúčil sa a šiel si vybavovať veci do mesta.
Na rade bola moja autopoisťovňa. Na povinné poistenie auta mi dajú 5% zľavu za to, že platím v hotovosti.
„Máte čas do konca marca. Ak vyčkáte do konca tohto mesiaca, možno vám pridáme ďalšiu zľavu. Teraz sa o tom práve rozhoduje,“ vravela mi žena za pultom ústretovo.
„Dobre, súhlasím. A teraz mám na vás druhú otázku. Vás som si zvolil za dôchodcovskú správcovskú spoločnosť v rámci druhého piliera. Už šesť rokov vám Sociálna poisťovňa odvádza podiel mojich odvodov. Vraj od Nového Roka ako dôchodca nemusím čakať desať rokov, kým mi ich začnete vyplácať.“
„Aj na to sa môžeme pozrieť. Ale musíte nám priniesť rozhodnutie Sociálnej poisťovne, čo ste dostali pri nástupe na dôchodok. Taká dlhá skladačka. Na základe toho vám urobíme potrebné výpočty a ponuky, ako ďalej.“
„To by ste predsa mali dostať od Sociálnej poisťovne. Alebo sa tak navzájom nemáte radi, že si to neviete medzi sebou zariadiť, a teraz ma preháňate?“
Strčil som jazyk do osieho hniezda, ale nie príliš agresívne, aby som so do neho nenachytal pichance. Hoci tentoraz skôr pichance vnútorného rozčúlenia, lebo DSS-ka mi musí vyjsť v ústrety, aj keby som to povedal so zvýšeným hlasom.
„Žiaľ je to tak.“
Porozmýšľal som v duchu, či tú skladačku od Sociálnej poisťovne mám. Tuším, že hej, dokonca aj viem, v ktorom šuflíku. Nájsť ju nebude veľká robota.
To, že štát od Nového Roka zmenil politiku, a ako pracujúci dôchodca nemusím čakať desať rokov na to, kým sa moje odvody do DSS začnú prejavovať aj na dôchodku, to beriem. Podľa pôvodných pravidiel, na príspevok od Sociálnej poisťovne by som musel zavrieť živnosť a to nechcem, kým len trochu vládzem. To azda nie je hanba. Alebo ju prerušiť na šesť mesiacov. Ale predstavte si začínať živnosť po šiestich mesiacoch prerušenia. To bol rozum, kto takú kravinu vymyslel! To, že mi to Sociálna poisťovňa vypočíta sama zo svojich podkladov, je tiež ústretové. Ale že kvôli druhému pilieru musím nosiť DSS-ke svoje podklady od Sociálnej poisťovne, sa mi zdá byť prešľap. To by si mali vyriešiť medzi sebou a nepreháňať tých, čo ich platia. Sociálna poisťovňa to má v počítačoch a nevidím problém, aby to zaslala DSS-kám priamo. Ešte šťastie, že my, živnostníci, sme si za posledné štvrťstoročie našej novodobej existencie nechali narásť hrošiu kožu.
Šľachta u nás vyhynula, aj meštiacki Buddenbrookovci odišli zo scény. Tých horných desať tisíc, čo nám otravujú prostredie s megalomanskými predstavami o svojom živote, bude ťažšie sa zbaviť, na tých si netrúfam, ale úradnícky šimeľ, pri troche vôle by nemal byť problém. Tam sa odvážim zdvihnúť hlas. V tomto prípade je to iba trucpolitika medzi Sociálnou poisťovňou a druhopilierovými DSS-kami. To nie je problém nezhody ľavice a pravice v politike. Alebo hej?
A to všetko, aby som konečne mohol začať zberať plody šiestich rokov, čo platím odvody od nástupu na dôchodok. Za komunistov by som za každý rok odpracovaný naviac dostal k dôchodku štyri percentá, neskôr, ku koncu totality to tuším zvýšili dokonca na sedem, kdesi na internete som sa dočítal, že vraj ‚antisociálne‘ Spojené štáty dávajú sedem až deväť percent, Británia dokonca desať percent. Ja keď dostanem hoci len desať eur, aj to prijmem ako boží dar s vďakou. Nebudem predsa ďakovať našim politikom za to, že občas prídu k rozumu.
Koniec koncov, ak sa dobre pamätám na prejavy spred niekoľkých rokov, pre našu ľavicovú vládu som hlavným hriešnikom ja, že som mal vôbec guráž prihlásiť sa do druhého piliera. Neuvedomila si, že za podmienok, ktoré vtedy zaviedla, to bolo pre mňa najlepšie riešenie.
Komentár na doplnenie pre tých, čo to zaujíma:
