Pýtajú sa všetci v blogoch, rozhovoroch a diskusiách, či, ako, a kedy sa Slovensko ‘’uzdraví’’. Či sa niekedy zbavíme korupcie, či príde nová generácia, ktorá to dá všetko do poriadku, či príde viacero generácii a postupne to dajú do poriadku...
Aby ste si náhodou nezačali myslieť, že štúdium v Dánsku je len prechádzka ružovou záhradou (alebo alkoholickou záhradou), kde sa na vás všetci len usmievajú, so všetkým ochotne pomáhajú a všade naokolo je pekne a bezpečne... Aj keď nič z toho nevylučujem, nájde sa tu pár vecí, ktoré sú pre prišelca skutočná bolesť v zadku (to tie doslovné preklady). :-)
Nie memorovanie, ale rozmýšľanie. Nie imitovanie, ale inovovanie. Nie len poslúchanie, ale hlavne vytváranie. To sú základné princípy dánskeho školstva.Nič svetoborné, však? Stačí sa trochu zamyslieť.
do Kodane. Stalo sa to v sobotu, keď som opúšťala budovu školy o ôsmej večer. Vonku nebolo viac ako trinásť stupňov, od mora fúkal chladný vietor a ja som sa, napriek všetkým týmto nepríjemným faktorom, cítila šťastná, že som sa odhodlala a vďačná, že mi to bolo umožnené.
Tam, kde sú odpovede milé. Tam, kde sa vám snažia pomôcť. Tam, kde sa všetci usmievajú. Tam, kde tak často prší. Tam, kde sa momentálne nachádzam.
,,Haha, ten bol dobrý!“ Reakcia sprevádzaná úprimným smiechom na môj neúmyselný vtip - ,, ja som si vždy myslela že vy Dáni ste takí slušní, rezervovaní, uhladení a ekologický.” Pretože to skutočne nie je celkom tak.
Už od základných škôl sme počúvali a podpisovali poučenia o bezpečnosti, zodpovednosti a ochrane zdravia pri práci v špecializovaných učebniach. Ale čo tak zodpovednosť pri spolupráci s inými ľuďmi? O zodpovednom manažmente nás pred začiatkom semestra originálnym a zaujímavým spôsobom poučila CBS, Copenhagen Business School.
Meškala som – zas... Samozrejme, bez prístupu na internet som sa v Kodani zopár dní statočne zamotávala, a chtiac-nechtiac spoznávala množstvo nepodstatných uličiek a zákutí. Nakoniec sa mi však, vďaka múdremu telefónu, vždy podarilo nájsť cieľ mojej cesty – s klasickým polhodinovým oneskorením. Aby som nerušila prednášku, sadla som si čo najbližšie k dverám v hornej časti miestnosti, kam zvuk až tak kvalitne nedoliehal, teda ma nanešťastie nerušil v mojich myšlienkach. Presne vtedy sa dostavil pocit neistoty o správnosti môjho rozhodnutia.
Žeby ma chcelo Dánsko vystrašiť? Ukázať mi svoje temné stránky hneď na začiatku, a tým si otestovať, či som na vycestovanie do toho nášho "nemilosrdného" sveta naozaj súca?
