Ak skrývate svoje pravé ja, nehrajte online hry

pôsobenie hráča v hre v spoločnosti ostatných hráčov, rozhodnutia ktoré prijíma a pod., vyjadruje také jeho osobné charakteristiky, ako náchylnosť k riskantným krokom či skôr opatrnosť, konfrontačné alebo nekonfrontačné správanie voči druhým, čestnosť či schopnosť „podraziť“ druhého, (ne)chuť spolupracovať s inými, a podobne. Účel patentu je podľa Google relatívne neškodný – ziskať informácie na ešte presnejšie cielenú reklamu, ešte lepšie „ušitú na mieru“ konkrétnemu hráčovi.

Ak sa onen patent uvedie do praxe (Google sa na tú tému zatiaľ vyjadruje neurčito), je otázne či sa s novou situáciou dokáže vysporiadať existujúca legislatíva o ochrane súkromia, resp. osobných údajov. Podľa v súčasnosti platného zákona síce „Osobnými údajmi sú údaje týkajúce sa určenej alebo určiteľnej fyzickej osoby, ..., ktoré tvoria jej ..., psychickú, mentálnu, ... alebo sociálnu identitu.“, zahrnutie „profilov“ pod osobné údaje nemusí byť také jednoznačné, resp. existujú spôsoby ako sa takémuto zahrnutiu vyhnúť. Ale keby sa to aj podarilo vyriešiť, ako to bude s naplnením základných princípov ochrany osobných údajov? Napríklad ako zabezpečiť aby dotknuté osoby mali náležitú kontrolu nad takýmito údajmi o sebe a nad ich ďalším spracovaním a využitím? Ako zabezpečiť, aby počínanie tých, ktorí profily vytvárajú a využívajú, bolo transparentné a kontrolovateľné?

Teoreticky nás toto vlastne vôbec nemusí vzrušovať – veď sa to týka len hráčov online hier, takže ak niekomu prekáža vytvorenie a ďalšie využívanie jeho psychologického profilu, postačí keď prestane hrať takéto hry. Z dlhodobého hľadiska by nás to však zaujímať malo – minimálne preto, že použitie tohto nápadu v online hrách umožní získať skúsenosti a „vyladiť“ použité algoritmy. Keď si uvedomíme, že to, čo v bežnom živote robíme, je stále viac zaznamenávané v digitálnej forme, nepribližujeme sa pomaly ale iste k podobnej situácii, ako v počítačovej hre, teda že (skoro) všetko, čo urobíme, sa niekde v nejakej forme zaznamená? Dokonca s oveľa kvalitnejšími údajmi - napríklad keď sa analýzou záberov bezpečnostných kamier bude dať zistiť nielen to, kde sme sa v danom čase nachádzali, ale aj to, či sme sa usmievali, mračili, sústredene premýšľali, a podobne. Čo bude brániť nasadeniu takýchto algoritmov na údaje získané z nášho pôsobenia v reálnom živote? Počítačovú hru môžeme jednoducho prestať hrať, ako však „vystúpiť“ z reálneho života (a pritom neprestať existovať, blogovať a pod.)?