Čitateľ sa z nej dozvie nielen kto je kupujúcim a kto predávajúcim na trhu osobných údajov, ale aj ceny účtované za dodanie vybraných osobných údajov (napr. za získanie, resp. skontrolovanie adresy zo zoznamu voličov 17,5 libry, výpis z registra trestov 500 libier, zistenie majiteľa motorového vozidla 150-200 libier, atď.). Ako najčastejšie spôsoby získavania osobných dajov správa uvádza jednak korupciu osôb, ktoré majú k údajom legitímny prístup, ale aj tzv. blagging – istá forma sociálneho inžinierstva, podvodné triky zamerané na oklamanie druhej strany tak, aby poskytla hľadané osobné údaje (nie nutne len svoje, samozrejme).
Predstavu o rozsahu obchodovania s osobnými údajmi si možno utvoriť aj na základe zistenia, uvedeného v správe – totiž že „predávajúci“ majú vlastné tréningové príručky, manuály popisujúce techniky a triky „blaggingu“. Keďže správa uvádza aj pár príkladov z takýchto manuálov, zvyšuje sa aj šanca že ten, kto si správu prečíta, nenaletí tak ľahko keď mu zatelefonuje niekto z oddelenia strát a nálezov či podobnej organizácie...
Nepredpokladám, že by údaje, uvádzané v spomenutej správe, boli platné, resp. priamo použiteľné v našich podmienkach – aspoň zatiaľ. Za hodné nasledovania však pokladám aktívnu formu šírenia osvety v oblasti súkromia spôsobom, ktorý je ľuďom zrozumiteľnejší ako akokoľvek presné, ale nezáživné, recitovanie či výklad ustanovení zákona o ochrane osobných údajov či zodpovedajúcej Direktívy EÚ. Dočkáme sa podobného prístupu aj od slovenského Úradu na ochranu osobných údajov?
Cena súkromia
O ochrane súkromia u nás síce ľudia čo-to vedia, obvykle tomu však nepripisujú väčšiu dôležitosť. Nad dôvodmi sa dá špekulovať, zdá sa však, že nezanedbateľnú rolu tu zohráva nedostatok informácii z tejto oblasti, ktorý podporuje pocit „mňa sa to netýka, ja nemám čo skrývať“. Je len škoda, že náš Úrad na ochranu osobných údajov nevyužíva pozíciu, ktorú v tejto oblasti má, a nevyvíja (mimo výkladu ustanovení zákona o ochrane osobných údajov) „osvetovo zamerané“ aktivity. Že sa to dá aj inak, ilustruje napríklad britský úrad Information Commissioner’s Office (ICO), ktorý v máji tohto roku zverejnil zaujímavú správu ‘What Price Privacy’, ktorá na konkrétnych príkladoch demonštruje existenciu (prinajmenšom vo Veľkej Británii) rozsahom nie malého biznisu s osobnými údajmi.
