Kde sú hranice súkromia?

Osobne v prípade stretu emocionálnych argumentov proti racionálnym dávam prednosť profesionálnemu postoju, ktorý nie je zmietaný emóciami. Postoj otca – aspoň taký, aký je mediálne prezentovaný – je síce pochopiteľný, na druhej strane firma, ochotná na základe emocionálnych vyhlásení porušiť sľub, ktorý dáva svojim klientom, má len malú šancu presvedčiť svojich súčasných i budúcich klientov, že v ich prípade to bude inak. Koniec koncov, zásady (politika) ochrany súkromia sa formulujú práve preto, aby bolo jasné, čím sa firma riadi ... a nie preto, aby sa pri prvej vhodnej príležitosti porušovali.

Je jasné, že súčasný e-mail z hľadiska bezpečnosti neposkytuje až tak veľa ... ale dá sa celkom rozumne predpokladať, že nebožtík, či osoby, ktoré mu písali e-maily, asi neočakávali, že k ich textom sa neskôr dostane niekto iný, presnejšie rodinní príslušníci. Kým zo strany Yahoo boli aspoň dlho vopred deklarované zásady nakladania s e-mailami, ku ktorým majú ich zamestnanci prístup, nič nie je známe o tom, ako sa k nakladaniu s e-mailami zosnulého vojaka stavia jeho rodina ... Tu nejde o to, či mali čo skrývať, tu ide o to, že v čase písania e-mailov mali isté očakávania o zaistení súkromia ich komunikácie ... a či sú teraz nároky otca, podložené len emocionálnymi argumentami, dostatočným dôvodom na to, aby tieto očakávania boli spätne anulované. Keďže nič nenasvedčuje tomu, že by tu šlo o viac (záchranu ľudstva, utajované skutočnosti, boj proti terorizmu a podobne), nevidím dôvod prečo by malo dôjsť k takému porušeniu deklarovaných zásad ochrany súkromia.

Je ťažké vymedziť hranice súkromia, rozhodne sa to nedá urobiť presne, jednoznačne a trvale. Deklarácia zásad ochrany súkromia klientov zo strany Yahoo však dáva aspoň akú-takú orientáciu o tom, kde tieto hranice môžme tušiť, a umožňuje sa tomu prispôsobiť. Iste, aj takéto vymedzenie hraníc nemôže byť úplne nemenné. Náhodné a nepredvídané zmeny hraníc, čiste podľa ľubovôle náhodných jedincov, však nepokladám za lepšiu alternatívu.