Agenti Secret Service zrejme neboli nadšení, keď sa v lete 2004 od svojho informátora dozvedeli, že v počítačovom podsvetí sa dajú získať kópie ich rôznych interných dokumentov. Človek, od ktorého ich informátor získal, síce odmietol prezradiť, od koho ich má, ale sprostredkoval informátorovi chatovanie so svojim zdrojom. Znalosť ICQ čísla agentom Secret Service stačila na to, aby získali prvé údaje o skutočnej identite dovtedy neznámeho páchateľa ... hľadanie na internete ich doviedlo k jeho životopisu spred niekoľkých rokov, keď si hľadal zamestnanie. Pravda, ako dôkaz to nestačilo. Ich informátorovi sa však podarilo aj bez osobného stretnutia, len počas online diskusií s páchateľom získať jeho dôveru až do takej miery, že tento ho požiadal o poskytnutie proxy servera. Tým spečatil svoj osud, lebo informátor mu s radosťou vyhovel – pravda, poskytnutý proxy server umožnil agentom Secret Service od toho okamihu monitorovať jeho aktivity a získať dostatok dokazov.
Jedno z poučení, ktoré z toho plynú, je jasné – človek ľahko zabudne, aké informácie pred rokmi pri rôznych príležitostiach „utrúsil“, ak tak však učinil na internete, ten má oveľa lepšiu pamäť – čo sa týka kapacity, vyhľadávania i doby pamätania...
Pamäť internetu
Internet, na rozdiel od ľudí, nezabúda. Toto, spolu s dôverou voči náhodnému známemu z chatovania sa stalo osudným hackerovi, ktorý bol inak dostatočne šikovný na to, aby získal neoprávnený prístup o.i. k e-mailom a rôznym dokumentom US Secret Service.