Právo byť osamote

Bola to práve fotografia, ktorá sa pričinila o prvé právne vymedzenie toho, čo dnes poznáme ako právo na súkromie - keď technologický pokrok umožnil fotograficky zachytiť okamihy života aj bez prípravy a strnulých postojov fotografovaných, niektorí novinári zacítili príležitosť a začala honba za zábermi známych ľudí v situáciách, v akých ich ľudia nepoznali. A tak vďaka technologickému pokroku fotografie sa zrodila prvá definícia ochrany súkromia ako "právo byť osamote".

Dnes už človek ani nemusí byť slávny na to, aby mohol očakávať že prakticky kedykoľvek sa ocitne v zornom poli nejakého fotoaparátu. Zatiaľ skôr na verejných priestranstvách, ale ktovie či sa v tomto nedočkáme zmeny ... veď s mobilmi sa digitálne fotoaparáty v donedávna nevídanej miere dostávajú do rúk čoraz mladšej generácie. A zatiaľ čo u dospelých sa dá aspoň do akej-takej miery očakávať rozvaha pri rozhodnutiach o tom, čo a kde všade zaznamenať, obávam sa že v prípade detí sa nedá príliš spoliehať na to, že budú poznať, resp. chcieť rešpektovať "právo byť osamote" (zvlášť, keď ich ovplyvňujú bulvárne periodiká, reality show a podobné "hodnoty"). Kedysi v prípade dotieravých žurnalistov do istej miery postačilo v zákonoch pokryť ono "právo byť osamote", čo však teraz, keď možnosť fotografovať podľa vlastného výberu má skoro každé dieťa? Alebo sa spoľahneme na to, že dnešná etická výchova či náboženstvo (alebo iné vhodné predmety – ale ktoré?) dá deckám dostatočnú orientáciu aby vedeli rozlíšiť čo sa s technickými hračičkami, ktoré majú k dispozícii, „patrí“ a čo nie?