- Mas nejaku mapu alebo mam pre istotu pytat od suseda? - pyta sa ho otec.
- Ver mi, ziadnu netreba, na Maria Hilfe Strasse trafim aj so zatvorenymi ocami. -
Vystartovali sme z maleho mestecka na Vychodnom Slovensku, v Bratislave otec natankoval plnu nadrz, presli sme hranice. Otec hned pri prvej benzinke porovnaval ceny a neveriacky krutil hlavou - to je ale drahota.
Bez problemov sme sa dostali na predmestie Viedne. A teraz babo rad (pardon, kamarat, kam dalej).
- Tu odbocis hned dolava a teraz doprava a o par minut sme tam - radil navigator.
Otec podla instrukcii poodbocoval, len namiesto na ulicu plnu obchodov sme sa dostali na 4-prudovu vypadovku z Viedne.
Zavladlo ticho. Znalec Viedne sa zacal mrvit na sedadle, mojmu otcovi vyskocil na celo pot a skodovka sa triasla v snahe co najmenej spomalovat ten najpomalsi pruh. Ocividne sme zopar vodicov pobavili hned z rana. Pozerali do spatneho zrkadla, tukali si prstom na celo, niektori krutili neveriacky hlavou, ini sa smiali ako im usta stacili. Skodovka na takej vypadovke bola asi aj v tych casoch riadnou raritou.
- Musime sa dostat spat - ozval sa Viedne znaly.
- To mi je jasne, ale nevidim ziaden zjazd! - zarucal moj otec, uz vobec nie pokojny.
- Ale ved tu nejaky musi byt, v najhorsom budeme cuvat! - zvysil hlas ten, co pozna Vieden.
- Tu, v tejto premavke, myslis, ze som sem prisiel zabit rodinu?! -
Pokracovali sme par kilometrov. Moj otec coraz viacej cervenel, mama znervoznela, ale mlcala. Pozna otca, pre istotu neprilievala olej na ohen.
- Uz najst ten zjazd, lebo vsetky peniaze padnu na benzin. Dufam, ze to auto vydrzi, odtahovku by sme urcite splacali do konca zivota a ani neviem, ako by sme sa odtialto dostali! - vybafol otec a atmosfera kazdym kilometrom v aute hustla.
Mame sa pred ocami rozplyval sen o melirovanej vlne na sveter, brat zacal fnukat (to nedostanem nic na narodeniny?) a ja som sa pre istotu pridala (s 'dvojickami' International sa mozem rozlucit). Do otca tym vpalilo dalsich sto certov, ale vo chvili, ked sa chystal vysteknut, nech mu aspon my nerobime nervy, objavil sa ZJAZD. Zjazd z tej prekliatej vypadovky.
Otec zastavil na najblizsom moznom mieste, na jeden sluk vyfajcil cigaretu a s velmi velkym sebaovladanim (na cele mu vyskocila zila) sa pyta kamarata.
- Dobre, kam teraz? Mapu sme nepotrebovali, ukaz cestu. -
- Ale Jano, ved ja Vieden z tejto strany nepoznam. -
Po tejto vete otec stiahol druhu cigaretu na jeden sluk, smerom na sedadlo spolusediaceho sa uz ani nepozrel a zacal mavat na auta.
Zastavil nam Rakusan, moj otec neznaly jedineho slova po nemecky, zopal ruky a povedal: Maria Hilfe Strasse. Rakusan pozrel na nase vyplakane tvare, a muselo sa mu nas ulutit, lebo posunkami otcovi naznacil, nech sa drzi za nim. Doviedol nas az na nami vysnivanu nakupnu ulicu. A my sme dakovali a dakovali, kyvali a kyvali, az nam sli ruky odpadnut, kym sa nestratil za najblizsou zakrutou.
Jedine, co nam po tom vsetkom kazilo nase vytuzene nakupy, boli tabulky na kazdom druhom obchode: Slovaci, nekradnite!
