Zabudanie, matka coho?

Kym mne sa zenie hlavou - nezabudni vyzdvihnut veci z cistiarne, potom utekaj do drogerie, dosla zubna pasta, po ceste sa stav v pekarni, moj muz si kraca po ulici s cistou hlavou. Ak predsa len na nieco zabudnem, jasne, kazdemu sa obcas stava, moj milacik sa nechapavo na mna pozrie - ty si zabudla?

Zvykla som si, ze ak mu poviem, aby po ceste z prace kupil chlieb, mozem sa v obchode zastavit a kupit ho. Neprerobim. Ak ho mam chvalit za to, ze sa ma snazi odbremenit od velkych nakupov, nesmiem sa hnevat, ak nekupi polovicu veci zo zoznamu a na nakup idem tak, ci tak. Ani sa durdit, ze mi prinesie nieco ine. Chcem nocny krem? Kupi mi ocny na vrasky. Mozno len chce, aby som stale vyzerala mlado a toto bola idealna zamienka.

Posledne ma vsak totalne dostal. Volal mi, ze sa nemusim trepat autobusom, pridu ma vyzdvihnut so svagrom autom.

Uz som cakala dobru pol hodinu, telefon nedvihal, nervozne som si podupkavala nohou. Boze moj, zase sa ti dvaja nevedia odtrhnut od pocitaca, zabudli na cas a ja tu budem stat ako taky kol v plote.

Konecne vidim svagrovo auto. Obaja v druznom hovore, mna presla zlost, vykracujem im v ustrety, aj usmev na tvari sa mi stihol mihnut. Auto pokracuje vo svojej ceste nerusene dalej, nebrzdi, nezastavuje. Ruka, pripravena zamavat, mi zastala v polovici cesty nahor, usta otvorene, zrenicky rozsirene.

Zvykla som si, ze manzel zabuda na vela veci. Nepodstatne vypusta. Ale ze zabudne na mna, to ma ani vo sne nenapadlo.