Slnko na mňa pražilo už nejakú tú minútu a tak som sa rozhodol nájsť aspoň na chvíľu tieň v čoraz nižšej kosodrevine. Je 12. Septembra 2009, leto končí, no stále hryzie a na horách je intenzita slnečného žiarenia obzvlášť vysoká.
Pamätám si ako sme sa s kamarátmi dívali na hrebeň Roháčov, presnejšie na sedlo Baníkov a už vtedy, nejakých 550 metrov pod vrcholom sa nám prestávali páčiť čoraz viac sa zgrupujúce mraky. Aj potom neskôr, vo výške približne 1800 a 1900 metrov – a to bolo mrakov čoraz viac a čoraz škaredších- sme zvažovali. Je to bezpečné? Oplatí sa to risknúť? Čo je za tým? Modrá obloha? Alebo temné chladné peklo?
Ja viem, že je to viac ako jasné – ale v našej situácií to tak vôbec nevypadalo – hlavne preto, že sme sa potrebovali dostať na chatu Zverovku, ináč hrozilo, že spíme pod širákom. A to znamenalo prekročiť hrebeň. Ten hrebeň z kade sa sem tam ozývalo dunenie, ktorý sa zamotával do čoraz černejších mrakov a ten na ktorom sme – keď sa mraky trochu rozostúpili – zakaždým niekoho videli. A viete čo? Ešte teraz ma mrazí z dvoch vecí : po prvé, možno sme videli na hrebeni práve tú skupinku a práve toho turistu, ktorému sa za pár hodín stalo osudné Smutné sedlo. To bolo len dva kilometre od sedla Banikov vzdušnou čiarou a po druhé, keď by sme išli podľa nášho pôvodného plánu, cez toto sedlo by sme prechádzali aj my. Už sa nehnevám na kamaráta, že ráno zaspal ... asi vedel, čo robí.
„Tak toto bude veselé!“, preriekol jeden z našej partie, keď už sme boli pár desiatok metrov pod vrcholom. Možno ešte ani vtedy netušil, že trafil klinec po hlavičke. Až keď sme celí naradostení a unavení došli na vytúžené sedlo, pochopili sme, že celý náš oddych sa scvrkne na pár sekúnd, počas ktorých nás akurát dobehol posledný zaostalec z výpravy. Práve v tom momente sa pustili štiplavé krúpy a pohľad na Oravskú stranu Roháčov napĺňa do bodky názov tohto textu. Na hrebeni sme neboli vítaní, pretože počasie na nás začalo púšťať „oheň a síru“ v podobe besniaceho ľadovca a čo bolo horšie – pár minút na to (stále vysoko nad kosodrevinou) aj v podobe trieskajúcich bleskov. Krásne tvarované búrkové mraky, točiace sa ohromnou rýchlosťou a zem osvetľujúce blesky sa preniesli z nádherných obrázkov v televízií a na internete do reality, v ktorej sa dobrodružné napätie zhmotňovalo v ozajstný nefalšovaný a hlavne mimoriadne nepríjemný strach. Nie, to čo prežíva divák alebo čitateľ dobrodružného príbehu je na míle vzdialené od toho, čo prežíva reálna postava vo veľmi podobných situáciách do akých sú hnaní hlavní hrdinovia.
Mohli sme hovoriť o šťastí, že túto búrku sme prežili bez ujmy na zdraví . No úplne sme toto poznanie docenili až v okamihu, keď sme prišli na chatu Zverovku a miestni nám oznámili, že tá istá búrka v susednom sedle (v tom sedle cez ktoré by sme išli aj my – aj keď pravdepodobne o dve hodiny skôr) zabila človeka. Trafil ho blesk a porobil s nim škaredé veci.
Pri myšlienke, že jeden z tých bleskov, ktoré sme počuli a možno aj videli, bol práve ten ... a pri myšlienke, že sme na hrebeni, alebo tesne pod hrebeňom boli v tom čase aj my, a že sa to s veľkou pravdepodobnosťou mohlo stať aj nám, mi prišlo až zle.
Všetkým čitateľom na záver - takéto dobrodružstvo si nechajte len na televízny príbeh alebo knihu, ale keď by vám malo hroziť v reálnom živote – ruky preč a pri prvom náznaku najkratšou cestou dolu z kopca. Ja som tam bol, to peklo som zažil, viem čo to je. A verte mi, raz (chvalabohu pre našu partiu s dobrým koncom) stačilo.
P.S.: Neskôr som sa dozvedel, že tá skupina mala odvahu (keď nie rovno obrovskú nezodpovednosť) pokračovať v trase po hrebeni a to aj keď muselo byť jasne viditeľné, čo sa od severu blíži (!).
