XXX
Denis potichu sedel na stoličke chrbtom ku stene, z ktorej sálal chlad vysokohorskej jesene a skladal Rubikovu kocku. Svojho strážcu, veľkého a urasteného Nicka so silne ryšavou bradou a krátkymi vlasmi si nevšímal. Chlap na neho sprvoti len nemo čumel. Držal si bezpečný odstup niekoľkých metrov. Mal obavu, že chlapcovi pretrhne šnúru myšlienok, ktorá nakoniec neodvratne viedla k úspešnému dokončeniu úlohy. Denis urobil ešte niekoľko pohybov a následne si začal hravo kocku pohadzovať vo svojej ľavej ruke. Mal ju poskladanú, bolo to vidieť v odraze plamienka v kahanci, ktorý položil pred chvíľou na stôl uprostred miestnosti a v slabom prúde denného svetla, ktoré prenikalo cez poškodenú výplň jednej z okeníc.
Podišiel bližšie a naklonil sa nad chlapca. Na moment sa zahľadel na hlavolam, potom do jeho čiernych očí, ktoré Denis nasmeroval na svojho strážcu. Nemo mu podal kocku do jeho chlapských dlaní, ktoré mal pokryté sieťou vyblednutých tenkých čiar hovoriacich o nedostatku krému a tvrdej celoživotnej práci.
- Na začiatku musíš na to ísť logicky. Najprv poskladáš jednu farebnú stranu tak, aby na hranách boli vždy iba dve farby. Potom musíš dostať stredy bočných strán tak, aby farebne pasovali k hranám. Ďalšie skladanie je len o vzorcoch. Niekto si sadol a vypočítal. – preriekol pokojným, zdanlivo zmiereným tónom.
Nick si ju s údivom prezeral, akoby sa chcel presvedčiť, či všetky strany sú naozaj správne poskladané. Obdivoval nie iba hlavolam a jeho až nepochopiteľnú zložitosť, ale aj dvanásť ročného chlapca, ktorý pred ním sedel a úspešne to dokázal vyriešiť.
- Je to rutina. – pokračoval Denis tichým, nesmelým hlasom- Stačí sa to raz naučiť, precvičiť si to a potom to robíš už aj po slepiačky. – opatrne sa usmial, no hneď svoj úsmev stiahol, akoby sa obával, že či to nie je náhodou niečo zakázané a zlé. Uhol pohľadom. Nickovi sa dvihli kútiky pier, pričom sa snažil, aby to bolo čo najúprimnejšie. Ešte chvíľu pozoroval jeho polodlhé tmavé vlasy a cítil pri tom silný nepríjemný pocit, že Denis sa sám stavia do výrazne podriadenej pozície. Potom položil skladačku na skrinku vedľa. Kvokol si pred chlapca. Chcel mu niečo povedať, no skôr, ako stihol svoju myšlienku vysloviť, Denis ho predbehol. Akoby vo svojej inteligencií presne vedel čo sa bude teraz diať.
- Pokúsite sa mi pomôcť? – pozrel sa svojmu strážnemu anjelovi do očí.
- Pokúsime. – pošepkal Nick po krátkej chvíli ticha – Nenecháme ťa v tom!
„Bojí sa!“, prebehlo Nickovi hlavou. „Bojí sa a ja neviem, ako z neho ten strach dostanem. Neviem, ani len toľko či konám správne, ani len toľko, či to má zmysel!“
- Nie ste tu na to, však nie?
- Sme tu na to, aby sme prežili. Tak ja, ako aj ty, ako aj Rose.
- Ty sa nebojíš?
- Každý sa bojí. Teraz je to normálne. Ale je nás viac. A viacerí si môžeme pomáhať. – potľapkal chlapca po kolene, na čo však Denis znenazdajky preriekol „Nepoznáte ich!“
Už už chcel odísť, no zastavil sa.
- Neviete čoho sú schopní. Našli si ma raz, ... nájdu si ma aj po druhé!
Otočil sa naspäť k chlapcovi, ale nedokázal na to reagovať. Nemo na neho zíral.
- Neučetieme im! – dodal Denis.
- Ale tu o nás nikto nevie! Naozaj nikto! Veď akoby mohli! Keď je nejaké bezpečné miesto, tak je to v horách!
- Ja som to zažil. Utekali sme s otcom pred nimi. Schovávali sme sa na tých najtemnejších miestach, kde by nikto nikoho nehľadal. Aj tak nás našli.
Išiel sem s presvedčením, že to môžu zvládnuť. Aj keď budúcnosť je zahalená tajomstvom väčším, ako si pôvodne myslel a nedávala odpoveď na jednu z dôležitých otázok. Dokedy ho budú musieť ukrývať? Dokedy budú musieť utekať, aby Denisovi zabezpečili aspoň z časti niečo, čo mu už istú dobu tak veľmi chýba – pocit bezpečia. Robia všetko pre to a možno má ten malý tak trochu aj šťastie, že sa po jeho otcovi našiel ešte niekto, kto je ochotný mu pomôcť v tomto boji. Sám sa občas pýta, prečo to robí. Prečo pomáha cudzím? Možno preto, že sám nikoho nemá? Možno preto, že aj Rose aj on už videli pravé zlo? Bolo správne prijať túto úlohu a skúsiť Denisa ochrániť aspoň na dobu nevyhnutnú, kým sa situácia nevylepší a nebudú sa môcť vrátiť naspäť do civilizácie?
Akýsi dobrý pocit mu dodáva fakt, že v prípade ohrozenia môžu tento ostrov bezpečia opustiť v priebehu niekoľkých minút. Najbližšie mesto je vzdialené asi deň chôdze. Museli by túto trasu prekonať bez pomoci, nakoľko signál z mobilných sieti už neexistuje a prístup k chate je pre náročný terén možný len peši. Žiadne auto, ani iný dopravný prostriedok sa tu nemá šancu dostať.
V prípade najväčšej núdze vedie z tejto chaty úniková chodba vytesaná do skaly.
