XXX
Rose pozrela na Denisa, ktorý ležal v izbe na starom rozťahovacom kresle a snažil sa zaspať. V tom šere, ktoré prenikalo do jeho izby, mala problém rozoznať jeho menšiu postavu zakrútenú do teplých diek. Nemali viac. Len deky a niečo čo sa kedysi podobalo na vankúš.
- Mali by sme zhasnúť. – preriekla šepkajúc. Nick prikývol ale kým stihol prísť k lampášu, Rose ho ešte zastavila. Nervózne vystriedala pohľadom chlapca a Nicka. Na jej tvári sa zračili obavy.
- Nemám z neho vôbec dobrý pocit.
- Je tu, už s tým nemôžeme nič robiť!
Stisla pery a potlačila ho ku stolu, kde si obaja nakoniec sadli.
- Ty to nevidíš? – poškrabala sa na hlave – Ide to dolu vodou. Ten chlapec dnes nič nejedol.
- Rose, tiež sa bojím, nemysli si, že si jediná, kto cíti strach.
- Bojíš? Tu predsa nejde o náš strach! Nezabúdaj na čo sme tu!
- Ja na to nezabúdam. – dodal ráznejšie a tiež sa pozrel tým smerom, kde Denis leží. Kvôli stene ho však nevidel a teraz aj dúfal, že ich nie je počuť. – Ja sa mu tiež snažím pomôcť.
- Nepochopil si ma. Ja tebe nič nevyčítam. – zastavila sa a pozrela do stola. Tušila, že Nick by sa teraz najradšej opýtal niečo v zmysle „Tak teda o čo tu potom ide?“ aj keď tá otázka ostala nakoniec nevyslovená. – Ako dlho tu už sme?
- Neviem ... možno to už je ...
- Dosť dlho, aby sme ho spoznali? – položila rečnícku otázku a na jej prekvapenie Nick na ňu odpovedal s myknutím pliec „Snáď áno.“
- Pamätáš si aký bol?
Nick sa predklonil, no chvíľu premýšľal čo povie.
- No tak pamätáš?
Nepovedal však nič, len čumel kamsi bokom. Myslel si svoje.
- Bol v lepšom stave ako je teraz! – odpovedala si sama nakoniec.
- Robíme predsa všetko preto, aby sme ho ochránili!
- Robíme, ... – vzdychla si – ... ale nie som si istá, či sme mu schopní dať to čo naozaj teraz potrebuje.
Pozreli si do očí a po prvotnej chvíli Nick chápavo prikývol. Presne vedel, kam tým mieri. Chlapec si prešiel peklom. Peklom, ktorému ani oni dvaja dosť dobre nerozumejú. Už sa nenechá opantať klamlivým pocitom bezpečia. Bezpečia, o ktorom oni sami pochybujú.
Raz si ho našli
Nájdu si ho aj podruhé? Pevne verí, že už bude po všetkom. Pevne verí, že konečne prídu aj dobré správy, ale veľmi dobre si uvedomuje, že nemajú z kade prísť.
Svet má teraz oveľa väčšie problémy ...
Kto sú? Načo ho chcú? Prečo práve jeho? Prečo všetkých tých, ktorí boli pred ním a nikdy sa nenašli? Ako je možné, že nemajú žiadnu identitu? Ako je možné, že neostávajú žiadne stopy po nich?
Ako sa podarilo Denisovi uniknúť?
Pálčivé otázky, ktoré desia. Desí ich ... neznámo, ktoré je okolo Denisa obklopené. Desí ich neznámo, ktoré je akoby všade na vôkol. Desí ich neznámo, ktoré je priamo v ňom.
Čo za peklo ..? Aké peklo? Sami nevedia. Možno je to lepšie. Zobralo si to jeho otca. Aj on sa ho pokúšal chrániť, pokúšal sa ho schovať na bezpečné miesto, tak ako sa pokúšajú teraz Nick a Rose. Nevedel, že nemá najmenšiu šancu. Nie v danej situácií, nie keď ho dokázali vystopovať, nie keď udržiaval kontakt s okolitým svetom.
A zmenilo sa veľa iných vecí. Elektronika by im bola na nič, internet nefunguje a mobilné siete sú vyradené z prevádzky. Možno je to práve to, čo ich ešte stále drží v nádeji pri živote. Čo kedysi pochovalo ilúziu Denisovho otca o bezpečí a záchrane.
- Občas si spomeniem na Richieho.
Nick, pokiaľ aj mal nejaký letmý náznak úsmevu, rýchlo ho stiahol.
- Pripomína mi ho. – dívala sa uprene pred seba a oči sa jej zaleskli. Vynárali sa jej spomienky. Jej vlastná stránka osobnosti, ktorú sa snažila udržať v sebe, skryť ju, no jednoducho v niektorých momentoch samovoľne a neovládateľne vystúpi na povrch.
Vystrel svoje ruky smerom k nej a vzal si jej dlane do svojich. Palcom ju niekoľko krát jemne pohladil. Kožu na rukách mal drsnú, možno drsnejšiu ako kedykoľvek pred tým. Mohol to spôsobiť neustály stres a obavy o nich? Neustála otázka, čo bude zajtra? Či vôbec niečo bude?
- Koľko to je? – opýtala sa s miernym úsmevom.
- Asi 18 rokov. – podvihol obočie, akoby chvíľu počítal, no nakoniec dodal „Neviem, už som čas prestal počítať.“
- Dlho som mu nebola ani len na hrob pozrieť. – podvihla plecia a zase ich spustila dolu.
- Netráp sa s tým.
Nastala chvíľa ticha a len tichučké, sotva počuteľné dlhé nádychy a výdychy hovorili o tom, že chlapec už zaspal.
- Občas keď sa na Denisa pozriem, zdá sa mi, že vidím Richieho. – kusla si do spodnej pery a nechala voľný priechod myšlienkam. Hovorili jej, že ani po toľkom čase si nedokázala odpustiť. Nedokázala zabudnúť. Ani nedokáže, ale zmierenie, tak vytúžené, je v nedohľadne. Možno sa ukrýva tam vedľa v miestnosti spiace veľmi plytkým a nie príliš zdravým spánkom. Bohvie či vôbec spánkom.
Zmierenie ...
- Nebola to predsa tvoja chyba. – preriekol Nick, no Rose nereagovala – Nemôžeš sa obviňovať z niečoho, čomu si nemohla zabrániť. Nie donekonečna!
- Lenže ja som tomu mohla zabrániť.
- Poznal som tvojich rodičov. Viem čo sa dialo.
- Ale si to nezažil. Ten strach ... úzkosť. Bol jediný, kto mi naozaj ostal a chcela som ho dostať preč. Vedela som, že máme na viac. Obaja. Že si zaslúžime niečo lepšie, ako sme mali doma. A že Richieho zoberiem so sebou.
Pritiahla si ruky k sebe a pozrela na svoje dlane.
- Bola som naivná, ale myslela som si, že by sa to mohlo podariť.
Dívala sa a možno hľadala na všetky výrazné otázky odpovede, no vedela pri tom, že ich neuvidí.
- ... len sa pýtam, prečo som na to nenašla odvahu, keď som ešte mohla pomôcť? – položila ich na stôl.
- Lebo si verila, že sa to môže zlepšiť a že to čo sa dialo u vás, nie je až tak hrozné, ako sa zdalo.
- Dlho som sa z toho nevedela spamätať. Pamätám si, že som chodila niekoľko dní ako v mrákotách. Dokonca sa mi stávalo, že som sa v noci zobudila, išla ho prikryť a našla len prázdnu posteľ. Myslela som si, že je stále u nás, že to čo sa stalo, bola len obyčajná nočná mora.
Usmiala sa. Sama cítila postupujúcu únavu, no na úsmev stále mala energiu.
- Nemuselo sa to stať. – preriekla s rovnakým úsmevom a pokračovala – Bolí to, keď vidím krivdu a bolí to o to viac, keď som tu na to, aby som pomohla a cítim sa bezmocná. – otočila prudko hlavu smerom ku vchodu do miestnosti, kde ležal Denis. Znova pozrela na Nicka.
Nick ticho pokýval hlavou. Naďalej mlčal. Dívala sa na neho a jej oči vyžarovali nevyslovenú výčitku. Sotva poznateľnú, ale v ich lesku nakoniec jasnú. Ostali tak ešte pár sekúnd, po ktorých sa pobrali spať.
