Rose a Denis
Ich oddych bol iba krátky. Keď ďalší deň skoro ráno začalo svitať, obaja sa urýchlene vydali na ďalšiu cestu ...
... do neznáma.
... za domnelou záchranou. Cesta sa zmenila na rozbitú asfaltku, čo znamenalo, že už nie sú ďaleko.
Zanedlho zahliadli na ceste stojace auto. Rose sa bez rozmýšľania rozbehla až bola pri vozidle a skúsila otvoriť dvere. Ale v tom jej to došlo ...
Ustúpila krok do zadu. V jej myšlienkach, v jej srdci v jej pocitoch bolo veľa prekvapenia a začala v nej panovať odrazu beznádej. Pomaly ale isto.
Auto bolo prázdne a až teraz si všimla, že je celé hrdzavé a má sfúknuté kolesá.
Nemá žiadneho majiteľa, nikto sa o neho dlhú dobu nestaral. Tak isto vyzerá aj auto za ním, ktoré má navyše rozbité čelné sklo. Aj to ďalšie, aj auto postavené ďalej.
Nemajú majiteľov, sú tu ako pomníky.
Ale to znamená ... áno, teraz jej to začína dohádzať.
Denis vie, Denis jej to hovoril a mal pravdu.
Nikto tu nie je. Toto miesto je rovnako opustené ako aj chata, z ktorej utiekli.
Nikto, vôbec nikto, kto by im pomohol alebo ich zachránil tu nie je. A s veľkou pravdepodobnosťou, je rovnako tak opustené aj mesto, do ktorého sa tak túžobne snažila Denisa dostať.
- Nikto tu nie je. – preriekla potichu, sklamane. - Ako je to možné? Tvrdili, že mestá majú pod kontrolou.
- Mali. – pošepkal Denis.
- To predsa nie je možné! Musí tu niekto byť! Kde sa všetci podeli? – rázne vykročila po ceste ďalej smerom k odbočke za ktorou sa rysovala benzínová pumpa.
Denis mal slzy v očiach a len neochotne sa pohol tým smerom.
Rose pobehla.
- Skúsme aspoň niečo nájsť, aspoň zásoby si doplníme, poď! – preriekla odhodlane a Denis nechcel uveriť, že po tom všetkom, čo prežila, čo vie a čo teraz našli, že sa v nej ešte nejaké odhodlanie dokáže nájsť. Možno to je len z akejsi zotrvačnosti.
Na zatáčke k beznínovej pumpe bol odstavený tank. Jeho hlaveň bezcieľne mierila kamsi na druhú stranu do lesa. Prešla okolo a pri mohutnom páse zabúchala na plech.
- Haloooooo. Je tu niekto? – jej hlas aj plechová ozvena buchotu zanikla v útrobách opusteného stroja.
Poriadne buchla päsťou o plech, no odpoveď bola stále rovnaká. Oprela sa rukami o nehybný pás a potom sa oň oprela aj čelom. Intenzívne premýšľala čo ďalej, ale bol to skôr plač, ktorý z nej vychádzal ako odpoveď na zásadné otázky.
Denis k nej pomaly prišiel.
- Rose, musím ti niečo povedať. – preriekol a v tom okamihu už bol presvedčený že vyjde s pravdou von. Nech je akákoľvek krutá pre Rose alebo neuveriteľná. Jedno musia obaja spoločne pochopiť – to o čo sa snažia nemá zmysel.
Rose na neho utrápene pozrela.
- Mesto je vyľudnené. Pôjdeme tam úplne zbytočne.
- Ako vieš? Čo ak nie je?
- Bol som pri tom! Nikdy sem nikto neprišiel, aby mesto zachránil.
- A čo ten tank?
- Oni ho vyhľadili! Celé mesto! Ver mi Rose! Tesne pred tým sme z mesta odišli. Nikdy sem neprišla armáda mesto zachrániť! Ako dlho ste boli v tej chate? Ako dlho ste len mňa strážili? Bez informácií z okolitého sveta, jediné čo vieš je, že sa spoločnosť rozpadla, prestala fungovať, že sa svet ocitol vo veľkom konflikte. Neviete v podstate nič naviac! Nemáš ani len informácie, či je vôbec niekto nažive.
- Lenže musíme to skúsiť.
- Nájdeme len ruiny. Mesto duchov!
Rose vzala do rúk drevenú latu pohodenú na zemi a rozhodla sa ísť do bývalej predajne benzínovej pumpy s cieľom nájsť tam nejaký tovar, ktorý sa nestal obeťou rabovania a mohol by im poslúžiť.
- Neutečieš im! – zakričal za svojou ochránkyňou. – Nie je tu vôbec nikto, kto by nám pomohol! Počúvaš ma!?
- Nie, Denis, nepočúvam. Poď za mnou. – dodala pokojným hlasom a počkala chlapca, ktorému až teraz dochádzalo, že aká je Rose vo svojej snahe zaslepená. Preberie sa len vtedy, keď zistí, že to čo hovorí o meste je pravda alebo, keď jej povie aj pravdu o sebe. Zatiaľ nechcel. Ten šok by ju mohol odrovnať a len ťažko by jej vysvetľoval skutočnosť.
Prekročila prah dverí, ktoré sa kedysi otvárali na fotobunku. Boli rozbité a črepy zo skla vydávali zvláštny šušťavý zvuk, vždy keď položila nohu na zem. Boli všade. Pomaly opatrne sa rozhliadla. Vzduch vo vnútri bol nasýtený vôňou benzínu, ktorá sa miešala s akousi zvláštnou energiou neveštiacou nič dobré. Pripomenulo jej to chatku, z ktorej včera utiekli. Smrť? Možno. Neznámo? Určite tiež.
Najskôr tu nikto nie je. No predsa len – ruky, v ktorých držala drevenú latu pripravenú brániť ju aj Denisa sa jej potili. Pohyb vzduchu vonku vytváral jemné zvukové efekty ako sa kĺzal popri stene, rozbitých oknách akonenechával na pokoji vlajočky s logom mraziarenskej firmy, ako niesol so sebou igelitové sáčky, listy a všetky ľahučké neuchytené predmety.
Denis sa od Rose teraz nevzďaľoval. Držal sa od nej najviac meter.
Vo vnútri bol neporiadok. Ťažko povedať, či vznikol pri akomsi boji (čo ten opustený tank?) alebo jednoduchým zvyšovaním entropie neudržiavaného systému?
Ako dlho je to už opustené? Zdá sa, akoby to už bola nejaká doba, čo je sklenná výplň rozbitá – kovové časti poškodené od rozbitého skla začali hrdzavieť, pomaranče uložené v malej bedničke v regály hrali všetkými farbami vrátane sivej, zelenej a žltej, jedine nápis nad regálom dával o nich vedieť, čím boli kedysi. Obaly bagiet uložených v chladničke, ktorá sa medzitým stala azda najteplejším miestom, boli natlakované na maximálnu možnú mieru. Pristúpila k nim a opatrne vzala jednu do rúk. Obal bol na spoji zalepený kvalitne, len tak nepraskne. Pozrela sa na dátum spotreby, ktorý hovoril, že je vhodné obsah spotrebovať do mája. Ale teraz je jeseň. Vnútro je minimálne polroka po záruke.
Vrátila výrobok medzi ostatné a otočila sa k regálom so suchými potravinami, ktoré by mohli byť v poriadku. Otvorila batoh, do ktorého postupne začala vkladať čokolády, kexy, sucháre, sušené ovocie a čipsy.
V tom sa Denis prudko zvrtol a široko roztvorenými očami pozeral smerom odkiaľ prišli.
Rose na chvíľu ostala nehybne na neho pozerať, pričom v ruke zvierala dve čokolády. Tiež to počula.
- Čo to je? – opýtala sa. Ticho, ktoré v tom okamihu obaja vnímali a snažili sa v ňom identifikovať akýkoľvek podozrivý zvuk by sa dalo krájať.
- Už sú tu ... – pošepkal aj keď teraz nič nevidel ani nepočul. Ale vedel a to mu stačilo. Pustil svoj batoh na zem. Prekročil ho a pohol sa smerom k východu.
