Neistotu skrýva za rinčanie zbraňami a obchod s plynom a ropou zneužíva na geopolitické tlaky.
K tomu patrí aj agresívne ufňukaná rozprávka v podaní tamojšieho prezidenta V. V. Putina a jeho ministra zahraničia bez zmyslu pre humor S. V. Lavrova, že Severoatlantická aliancia nebezpečne obkľučuje mierumilovnú Ruskú federáciu.
O tom, ako Západ ohrozuje či provokuje Rusko, blúzni aj množstvo českých hejslovanských aktivistov a ezoterických „politológov“, od niekdajšieho diplomata Jaroslava Baštu, vzdelaním archeológa, ktorý svoje sociálnodemokratické presvedčenie teraz rozvíja ako poslanec v drese „vlastenecké“ Václava Cieľka, ktorý sa cez krajinnú mágiu dostal tiež k civilizačným a geostrategickým otázkam.
Video k článku
Dodávam
U nás na Slovensku podobne blúznia Róbert Fico aj Maroš Žilinka. Žilinkova cesta do Ruska je len vyjadrením podpory Ruska a snahou urobiť z Ruska úžasný štát ktorý bojuje proti korupcii a kriminalite. Dokonca do svojej hry neváhajú zatiahnuť ani podporu odborov. Samozrejme za vyvreskovania náckov Kotlebu, Uhríka či Mazureka.
Máme tu obraz ako za socializmu skvelý východ a zlý západ. Užasnú Varšavskú zmluvu a nenásytnú severoatlantickú alianciu NATO. To že východný blok okupovali viac ako 40 rokov a ekonomicky vysávali o tom ani zmienky.
Keď som bola v decembri v Nitre v potravinách a jeden pán tam obchodníčkam vysvetľoval ako skvelé fungovala RVHP rada vzájomnej hospodárskej pomoci a Varšavská zmluva myslela som si že ide o zlý žart a duševne nostalgicky narušeného jedinca, ale zdá sa že podobnou nostalgiou trpí viac ľudí.
Všelijakí priatelia kremeľského režimu a vyznávači slovanstva teraz lezú na svetlo, ako huby po daždi. Zrejme majú dojem, že ich čas nadišiel a teraz prišiel čas, kedy sa to tu všetko obrodí podľa ich zmätených predstáv. Niet divu, že kolaborantské výplody Jána Čarnogurského hneď za tepla zverejnil aj ruský Sputnik.
Čarnogurský je bývalý disident a potom ešte v rámci federácie slovenský premiér, kresťansko-demokratický politik a slovenský nacionalista, sa do toho na svojom facebooku pustil zostra
Takže si prečítajme jeho pozoruhodnú úvahu Jána Čarnogurskeho.
„V Prahe využili pozornosť coronavírus a odstránili sochu maršala Koneva. Vraj starosta Prahy 6 cynicky poznamenal, že socha maršala nemala rúšku, ktorá je teraz na verejnosti povinná.
Čarnogurský pokračuje.
Podobná otázka by mohla byť, že ani socha svätého Václava na Václava námestí nemá rúšku, odstráni ju? Na vzdelávacej úrovni Pirátskej strany, ku ktorej patrí Ondřej Kolář starosta Prahy 6 sa to vraj nedá vylúčiť.
Podľa médií chce socha maršala pozitívne umiestniť do Múzea 20. storočia, ktoré sa pripravuje. Podľa názvu pôjde o nejaké sochy a iné artefakty pripomínajúce 20. storočie.
Potom by ale mali byť aj fotografie naplneného Vaclavskeho námestia po atentáte na Heydricha so smútiacimi Čechmi za popraveným ríšskym ochrancom. Bolo ich viac ako v novembri 1989. Alebo fotka Heydricha s českou kráľovskou korunou, keď mu ju dáte ‚pre zábavu' na hlavu.
Takže pripomínam Jankovi Čarnogurskemu účasť jeho otecka v Tisovej vláde, účasť na obrovských vojenských prehliadkach, vyhadzovanie učiteľov židovského a českého pôvodu
Takže si zacitujeme jeho ocka Pavla Čarnogurskeho
Na zasadnutí Slovenského snemu vo februári 1939 k problematike školstva uviedol zdroj Wiki:
„Odstránili sme v prvom rade 126 židovských učiteľov, ktorí už v dôsledkoch svojej rasovej príslušnosti museli stáť v protive s národnou a kresťanskou výchovou našej mládeže. Slovenské ministerstvo školstva odstránilo z národných škôl 884 učiteľov českej národnosti, ktorí prišli na Slovensko slúžiť svojej existencii, záujmom svojho národa, ale držali dušu slovenskej mládeže ďaleko od teplého ohniska národnej výchovy a krásy národného života držali v skrytosti pred zrakom sverejnej mládeže ... boli odstránení viacerí školskí inšpektori ... správcovia a riaditelia škôl.“
Podľa Jána Čarnogurského syna Pavla Čarnogurského
Všetka kultúrna a umelecká elita prerazila práve vtedy, za prvej Slovenskej republiky. Slovenské školstvo, literatúra a kultúra zažívali dovtedy nevídaný rozvoj. Výtvarníci Benka, Bazovský, Fulla, Galanda, divadelníci Bagar, Pántik, Dibarbora a iní predstavovali umeleckú elitu až do sedemdesiatych rokov.
Je nesporné, že možnosti tvoriť a publikovať za prvej Slovenskej republiky boli neporovnateľne väčšie ako v období socializmu, - tieto slová nevyriekol nejaký postarší gardista alebo neonacista, ako by sa očakávalo, ale bývalý predseda KDH Ján Čarnogurský.
Akosi však zabudol povedať, že ten „nevídaný rozvoj školstva a kultúry“ mal aj svoj rub - zatváranie umelcov v slovenskom koncentráku, ich vraždenie, čistky na školách, okrádanie učiteľov, profesorov a vedcov len preto, že neboli praví árijskí Slováci. Podiel na „nevídanom rozvoji“ mal aj Čarnogurského otec Pavol ako vysoký štátny úradník a člen ľudáckeho snemu.
Školstvo a kultúra dostali vtedy rany, ktorých následky sú podľa historikov zjavné dodnes. „Bolo to prvé dejstvo drámy, etnických čistiek. Došlo k výtržnostiam, k šikanovaniu a okrádaniu na hraniciach gardistami.
Vysťahovanie Čechov a systematické vytláčanie Židov bolo prejavom princípu kolektívnej viny. Nedialo sa to uprostred vojny, ale v čase mieru,“ opisuje vo svojich prácach pohon na Čechov a Židov v roku 1938 uznávaný historik Ľubomír Lipták.
Stovky českých a židovských učiteľov, profesorov a intelektuálov bolo ponížených na úroveň prašivých psov a práve školstvo bolo jednou z priorít, na ktorú si hlinkovci brúsili zuby.
„Pracovné posty získavali ľudia spriaznení s HSĽS (Hlinkova slovenská ľudová strana). Nebolo to inak ani na ministerstve školstva.“ Ľudáci hlásali, že „školský duch bol naplnený neslovenskými a nekresťanskými prvkami - energetický zákrok odstráni túto pliagu života zo Slovenska“.
„Prejavovala sa nízka politická kultúra novej elity HSĽS, ktorá sa rýchlo predrala k moci. Boli to aj útoky proti českej komunite na Slovensku - možno povedať priam čechofóbia. V októbrových a novembrových dňoch 1938 dochádzalo k divokým čistkám, ktoré postihli najmä Čechov na Slovensku v oblasti školstva“.
Hlavným organizátorom čistiek v školstve bol sympatizant nacizmu minister Matúš Černák. Nevídaná však bola aj ministerská kariéra Pavla Čarnogurského, niekdajšieho radového učiteľa. Od októbra 1938 nastúpil ako prednosta prvého odboru národného školstva na vtedajšom ministerstve školstva a národnej osvety.
Po odstránení ministerského radcu Břetislava Kalouska dostal Pavol Čarnogurský na starosť národné školy. Ohľadom chystaných čistiek doňho spolustraníci vkladali nádeje. „Minister školstva za nástupcu Kolouška vymenoval učiteľa Paľa Čarnogurského. Týmto rozhodnutím započne iste ozdravovanie pomerov v slovenskom školstve,“ písala ľudácka tlač.
Ako ďalej vyplýva zo záznamov slovenského snemu, podľa Pavla Čarnogurského bola v „nedomyslenej demokracii“ škola jednoducho „pomýlená“ a učitelia sa snažili „vytvoriť z detských rozumov vedátorské hlavy“. Vo vyčistenom školstve sa tak mohol prejaviť návrat do stredoveku: okrem nacionalistických nezmyslov a povinných osláv Hlinku či Hitlera sa stalo povinným aj náboženstvo.
Naopak, nové zistenia vedy, moderné umenie či nebodaj evolučná teória boli zakázané, takže žiaci sa učili o biblickom modelovaní človeka z hliny. Rovnako sa zakázala občianska náuka, ktorá bola podľa Čarnogurského jedom. V auguste 1940 Tiso vyhlásil: „Musíme zabrániť, aby Židia, vyzbrojení školskými vedomosťami, mohli sa zas vrhnúť na slovenského človeka.“ A zo všetkých škôl vyhodili aj židovské deti - prv než ich deportovali.
V Slovenskom národnom archíve sa nachádzajú škatule so stovkami listov zúfalých rodičov, ktorí prosili, aby deti mohli zostať v školách, a najstrašnejšie sú listy písané rukami školáčikov, ktorí nechápu, že toto je ten nový „rozvoj školstva a kultúry“ na Slovensku.
„Povolaním učiteľ sa stal členom správnych rád firiem Ľudotypia, Slovenská grafia, Továrne na papier v Slavošovciach, Slovenskej všeobecnej úverovej banky aj pobočky Moravskej banky v Bratislave,“ konštatuje Zemko. Podobnosť so súčasnou politickou realitou je zrejme čisto náhodná.
S rastúcimi prehrami Nemecka sa Čarnogurský čoraz menej zapájal do činnosti vojnového štátu. Oportunizmus bol obojstranný: podobne ako komunisti Novomestský a Husák, ktorí sa do odboja zapojili až po stalingradskej bitke, ľudáci, naopak, začali hľadať zadné vrátka.
Po vojne dostal Pavol Čarnogurský ako hlavný trest desať rokov straty občianskych práv. Spolu so synom boli v protikomunistickom disente a aj po nežnej revolúcii obhajoval režim za vojny.
Nekultúrna kultúra
Syn Pavla Čarnogurského Ján Čarnogurský opakuje mýtus o rozvoji kultúry, ktorý stvorila dobová propaganda podľa nacistického receptu. Realitou však boli náboženské brožúry, propagandistické a brakové diela. Zakázanú literatúru gardisti vyhadzovali.
V ľudáckej diktatúre väčšina umelcov písala nadšené básničky na Tisa, podobne ako neskôr na Stalina, ospevovali nacistické spojenectvo, podobne ako neskôr sovietske. Tvorili katolícke modlitbičky, ktoré neskôr vystriedala budovateľská tvorba.
Aj preto Hana Gregorová takmer skočila do vlasov kolaborujúcim spisovateľom, ktorí v roku 1940 rečnili pokrytecké frázy pri pohrebe jej manžela Jozefa Gregora- Tajovského. Ten zomrel aj preto, že mu zakázali publikovať, a trpel zimou, lebo nemal ani len na uhlie. Hanu zadržal Janko Jesenský, ktorý nemohol publikovať. Jeho verše tajne pašoval do exilu literárny otec Sváka Ragana, spisovateľ Elo Šándor. Ten si pre zmenu viackrát skúsil koncentrák v Ilave.
Umelci, ktorí nekolaborovali, sa dali zrátať na prstoch rúk, zvyšní katolícki, ľudácki, ba aj budúci komunistickí autori sa predbiehali v ódach na režim, Hlinkovu gardu i vojnové ťaženie po boku nacistov.
„Ak básnikom chcel by si byť - to musíš Hlinku velebiť... A po ňom hneď na papier hoď - na Tisu zopár vzletných ód,“ napísal vtedy Jesenský.
A ešte tu máme pokus o zhabanie domu židov Neumannovcou, ktorých dal jeho ocko Pavel Čarnogurský vyviesť do koncentráku
Eugen Neumann neskôr zahynuli v koncentračnom tábore. V tomto dome sa neskôr narodil Pavlov syn Ján.
Vo svojej žiadosti Pavol a Kristína Čarnogurskí žiadali zrušiť rozhodnutie okresného súdu v Bratislave zo dňa 25. apríla 1950, ktorým tento súd priznal reštitučný nárok Ivete Novákovej (dcére Dr. E. Neumanna, ktorá našťastie prežila) na základe toho, že „pôvodní odpredávatelia a majitelia boli z rasových dôvodov nútení odpredaj uskutočniť. Pričom nejestuje doklad o žiadnej pôžičke z banky Čarnogurskému a dom bol prepísaní na Čarnogurskéhych a Čarnogurský sumu 280,000 nemali odkiaľ zobrať vraj kúpa prebehla kešom. Neumanonnovci verili že keď prepíšu dom na Čarnogurskeho tak sa zachránia pred smrťou ale naopak po odkúpení domu boli vyvezený do koncentráku. Tisov Goebels sa nezaprel. Pravdepodobne sa snažili vymôcť aj kupnú cenu za dom. Pričom pravdepodobne nezaplatili ani halier.
Takže ak pán Ján Čarnogurský ak chce doviezť Koneva nech si ho postaví do záhrady a môže mu dávať vence. A vaša opakovaná účasť na neonacistických zhromaždeniach kde sa roznáša na covid, kde sa oslavuje Fico a Mečiar a nadáva sa na Matoviča je skutočne dojemná.
Takže pokračujeme v úvahe Jana Čarnogurského na FB
Pripomínam, že socha maršala Koneva nie je Slovákom ľahostajná, pretože maršal bol vrchným veliteľom útoku cez Dukliansky priesmyk pomôcť slovenskému národnému povstaniu. Podobne odstránenie sôch sôch sôch sovietskych veliteľov prebieha už dlhšiu dobu v Poľsku. Ruská a seriózna tlač na to reagovala, že Rusko už nezaručí poľské západné hranice. Bude ruská reakcia podobná českým hraniciam? České hranice boli kompletne obnovené vďaka drvivému víťazstvu Červenej armády. Inak by sa zvážila len nejaká dohoda s Nemeckom o ukončení vojny, povedal to Winston Churchill. Ak si Ondřej Kolář myslí, že Česká republika nepotrebuje ruské záruky, pretože jej hranice sú zaručené Európskou úniou a NATO, nech sa spýta na názor českého ex-prezidenta Václava Klausa.
História prešla všetkým. Tiež ako sa s tým vyrovnali. Keď niekto prekročil pomyselnú hranicu a situácia potom obrátila, štát zmiernil škodu spôsobenú takým spôsobom, že vinníka postavil pred mimoriadny súd a uložil mimoriadny trest.“
Česi sa pýtajú
Pretože sa nám nepáči pomník maršala, ktorý krvavo potlačil maďarské povstanie, a jeho sochu sme demontovali, tak nemajú byť zaručené naše hranice? Nemajú byť zaručené Ruskom?
Pikantné je, že my s Ruskom žiadne hranice nemáme. Nemá ich napokon ani Slovensko.
Ešte o kus ďalej na východ už je len Ukrajina, tá hranica s Ruskom má, ale Rusko si to nejako nevšimlo, a tak kus Ukrajiny anektovalo a na východnej Ukrajine má svojich vojakov.
Moskva vedie vojnu proti Ukrajine, ktorú vydáva za občiansku vojnu. Lenže to žiadna občianska vojna nie je, to je len kremeľský propagandistický podvod. Ako to teda Čarnogurský myslel?
Ako že bude dobytá Ukrajina, potom Slovensko a nakoniec dôjde na nás? Keď nebudeme dobrí a nebudeme počúvať príkazy z Kremľa ohľadom pomníkov?
My žiadne ruské záruky nepotrebujeme a nechceme. Ukrajinské hranice Moskva tiež zaručovala a dopadlo to bledo. Nie sme blázni.
Pre Jána Čarnogurského je to smutný, trápny a tragický koniec. My ale nemáme žiadny dôvod, aby sme dopadli rovnako, to už by sa od nás chcelo príliš.
Takže pán Čarnogurský sa nezaprel a postavil sa do jedného názorového šíku s Mečiarom, Ficom, Klausom, Zemanom, Marčekom a Uhríkom.Pavol Čarnogurský sa počas vojny prišiel do styku aj s Magdou Husákovou-Lokvencovou, prvou Husákovou manželkou, ktorá dokonca intervenovala za Husáka u Šaňa Macha a vraj úspešne. Asi tam bol aj kus priateľstva a porozumenia. Ak by sme si teraz zahoaxovali ako Mazurekovci kto vie či ba sa nám z tejto úvahy nenarodil aj nejaký ten Čarnogurský
Takže pokračujeme českého komentátora
Ministerstvo zahraničných vecí Ruskej federácie zverejnilo svoj návrh dohody o zaistení bezpečnosti medzi Ruskom a štátmi Severoatlantickej aliancie. Snáď ani nemôže byť mienený vážne.
Kremeľ si totiž diktuje ultimatívne podmienky, ktoré by vo svojom dôsledku znamenali dobrovoľné obmedzenie suverenity členských krajín Aliancie, rovnako ako ignoranciu voči autonómnemu rozhodovaniu krajín post sovietskeho priestoru.
Predpokladám, že zo strany ruského ministra zahraničných vecí Sergeja Lavrova je to len ďalšia z jeho divadelných hier, ktorými vytvára kulisy na to, aby Rusko bolo aspoň mediálne prezentované ako mierumilovná krajina rešpektujúca medzinárodné právo a diplomatické zvyklosti.
Lenže v skutočnosti je návrh dohody nehoráznou provokáciou, ktorú musia západné štáty odmietnuť.
Ak by ju snáď predsa len niekto v NATO bral na chvíľku vážne, možno si predstaviť, ako by asi dopadol ratifikačný proces v národných parlamentoch štátov Aliancie.
Alebo snáď Lavrov a jeho suita nevedia, že v našich demokratických zriadeniach jednoducho nestačí prostý podpis prezidenta či kráľovnej?
Ruský prezident Vladimír Putin v kabině strategického bombardéru ТU-160
Nebudem sa teraz zdržiavať ruskou „medzinárodnoprávnou“ omáčkou, je všeobecne známe, že Rusko považuje medzinárodný právny poriadok za onucu a ústami svojich predstaviteľov verejne ohlasuje vznik tzv. post-západného sveta s vlastnými pravidlami.
Pozoruhodný a zdanlivo nevinný je článok 3 predloženého návrhu, podľa ktorého by sa členské štáty NATO zaviazali k dialógu a súčinnosti v zlepšovaní mechanizmov na predchádzanie incidentom najmä v oblasti Baltského a Čierneho mora.
Lenže fungovanie na šírom mori je upravené medzinárodným právom a tým, kto ich sústavne v spomínaných vodách porušuje, je práve Ruská federácia.
Návrh sa síce tvári ústretovo a mierumilovne, v skutočnosti je to drzá ponuka na ignorovanie medzinárodného poriadku a vzniku akéhosi rusko-západného kondomínia nad Baltom a Čiernomorím.
Pozrime sa tiež na článok 6 onoho návrhu. Podľa neho by sa "všetky členské štáty Severoatlantickej aliancie" mali zaviazať k tomu, že sa NATO už nebude rozširovať, pričom je výslovne uvedený príklad Ukrajiny.
Rusko skrátka nechápe, čo je to skutočné a rovnoprávne partnerstvo medzi štátmi, USA či Francúzskom a Veľkou Britániou nemôžu jednoducho vnútiť svoju vôľu ďalším členom Severoatlantickej aliancie.
Rovnako tak sa krajiny slobodného Západu nemôžu a nesmú nechať vmanévrovať do pozície, kedy by svojich spojencov vo východnej Európe, stojacich mimo NATO a EÚ, hodili cez palubu.
Rusko nás skúša, ono harasenie zbraňami pri ukrajinských hraniciach je súčasťou asertívnej stratégie Kremľa, ktorý sa tvári, že vyložil karty na stôl, hoci ide o hru, ktorú s ním NATO nechce hrať.
Kremeľské trio Putin-Lavrov-Šojgu však aj naďalej hrá hru, ktorá je z väčšej časti vnútropolitickým spektáklom pre divákov ruskej štátnej televízie.
Čo však neznamená, že sa Kremeľ v nejakom okamihu nerozhodne aj pre nečakaný divadelný zájazd vo forme kovbojky mimo hraníc Ruskej federácie.
Dúfajme len, že pojmom „other States in the Eastern Europe“, kde by podľa ruských návrhov nesmelo NATO vyvíjať vojenskú aktivitu, nemyslí Kremeľ aj Česko, Poľsko, Slovensko a Maďarsko, pretože minister Lavrov tieto krajiny – s odvolaním sa na regionálne členenie OSN – rád označuje ako „východnú Európu“.
