Kde zmizli pavlačoví ľudia mesta Košice? Nájdem ich na Rozálke či podobnom mieste odpočinku? Alebo v neosobných panelákoch? Už dlhšiu dobu ma sužuje myšlienka tajomného zmiznutia pavlačových stretnutí. Tých originálnych stretnutí, ovešaných bielizňami na dlhokánskych šnúrach. Hojdacie kreslá obsadené bafkajúcimi starčekmi, hokerlíky smejúcimi starenkami. Deti lietajúce po pavlačiach, naháňajúce sami seba, smejúce sa, veselé, bezstarostné.
Kedysi dávno, v dobách detských, šťastných som s maminou navštevovala rodinu z " vároša". Bývali v pavlačovom dvore. Staré schody oznamovali náš príchod. Nénika otvorila dvere a oznamovala susedom v oknách: Už ide Anuša s deťmi!
Starčekovia, bafkajúc nám oznamovali čo ich kde, ako a prečo naštvalo, néniky nám núkali koláče, a mi sme lietali po tých pavlačiach tak že nie je čudné že sú v dezolátnom stave. Prechádzam sa mestom, vidím neutrálne tváre, prázdne ulice napriek množstvu ľudí a pýtam sa. Kde zmizli pavlačoví ľudia mesta Košíc? Ostáva vo mne len nostalgia, moje mesto, ktoré som milovala sa ešte viac zmeštilo, stalo sa neznámym. Miestom buniek. Buniek ktoré sa uzatvárajú do vlastného sveta. Ale nestrácam nádej, pavlačoví ľudia sa možno vrátia . Aspoň dúfam.
