Na momentky, keď som sa schúlila k nemu na "šezlón", objala kolená a zo zatajeným dychom čakala kým začne trasľavým hlasom spomínať. Ale najprv bez slova pomrvil prstami a ja som hneď vedela že mu mám podať jeho čárdy a pripáliť mu. V mojich spomienkach bol je vždy nevidiaci , oslepol kvôli šedému zákalu, ktorý sa uňho vyvinul z neliečiteľnej tuberkolózy. Tak si potiahol z cigarety, srkol si z kávy s rumom a začal spomínať.
"Pamätám sa na svoje detstvo len od obdobia prvej vojny. Mal som deväť rokov keď vypukla, mama plakala, jednostaj opakovala že mala veru odísť do Kanady keď sa dalo, mala. Nevlastný otec vtedy vždy rozčúlene vybehol z domu, strašne sa hneval keď spomínala jej neuskutočnenú cestu za mojím otcom. Ja som to tak nevnímal, veď čože, vojna. Tá je predsa ďaleko. Mi deti sme sa s obľubou hrali na Ferenc Jožka a jeho nepriateľov. Len čo som mal chvíľu voľna u gazdu kde som nádenníčil tak som utekal s kamarátmi cez Naďpašť až kým sme neprešli korytá Sartoša a pri mieste kde kedysi stál Veľký starý hrad , miesto starých slovanských bojovníkov sme sa hrali na udatných vojakov.
Naše detstvo sa skončilo keď prišli prvé správy o padlých. Vojna je hrozná ale jeho hrôzu spoznáme až keď sa nás osobne dotkne." A tu vždy skončil, utrel si slzu a potiahol z cigarety. A vtedy mi pohladkal líce a riekol: najhoršie bolo keď začala tá druhá, lebo vtedy som už vedel že je to zlé a prinútili ma za to zlé bojovať.
