Ja na to nikdy nezabudnem. Nikdy som nebola vychovávaná bitkou ani zauchami. Moji starí rodičia po smrti mojich rodičov vždy našli spôsob ako mi vysvetliť svoje názory slovom a dohováraním. Stojím si za tým že svetonázor, myslenie a postoj k životu a majetku ľudí sa vštepuje deťom od detstva. Deti sú vnímavé, to čo doma počujú to si uskladňujú vo svojej malej hlavičke. Ale občas nastáva situácia že dve rovnako vychovávané deti skončia rozdielne. Nastáva vplyv okolia a kamarátov a rodičovská výchova je odsunutá na okraj. V prípadfe môjho brata išlo o psychiatrickú diagnózu a následne zlý vplyv okolia.
A ako dostal môj syn prvé zaucho? Mal pätnásť rokov a nastúpil do prvého ročníka strednej školy. Dostal sa do triedy v ktorom bol aj mladík, ktorý naňho pôsobil zle, ba čo zle, strašne.
Nepomáhali dohovárania a vysvetľovania že pozri ako skončil tvoj strýko. Nie. On chcel byť cool. Začalo to záškoláctvom, to som mu úspešne prekazila odôvodnením že ho budem odprevádzať do školy a zo školy keď už som hento že nezamestnaná, Pochopil. Pokračovali sťažnosti od profesorky že vraj pani Anna, syn sa vám po škole vláči s Romanom.
Prípad číslo jedna: syn príde skôr domov zo školy a vraj že "mami, náhodou som rozbil okno na telocvični, potrebujem 150 korún /vtedy/." Mami nie je dnešná, hoci si pol hodiny sedela na vedení. Zavolala do školy a ajhľa, žiadne rozbité okno. Ďalší telefonát "padaj domov nešťastník a nech máš u seba aj tie peniaze!"
Chlapec hodinu plakal od hanby na posteli.
A nastala situácia číslo dva: vtedy ma div šľak netrafil od zúrivosti a strachu. Povolila som mu návštevu predvianočných Košíc s tým že ak mu zavolám tak zdvihne mobil a najneskôr o 19:00 bude doma. Volám mu o sedemnástej len tak informačne, nedvíha. O osemnástej nedvíha, mierne ma šľak triafa. O 19:00 domov neprichádza a mobil nedvíha, šľaktrafenie sa stupňuje. Autobus o 21: 00 prichádza a on nevystupuje, premýšľam nad stopäťdesiatosmičkou keď vojde do domu úplne premočení. Vtedy moja ruka vyletela a synátor dostal svoju prvú a dúfam že poslednú facku. Vraj vystúpil o zastávku ďalej lebo stratil mobil a bál sa. Figu stratil mobil, po týždni sa našiel u Romana. A od tej chvíle sa zmenil, chápal náš strach a mentorstvo. Pred týždňom mi z ničoho nič riekol: " Mami, v)daka za to zaucho, Roman spravil čosi hrozné"
"Ty to chápeš. Tú bolesť a prázdno v duši. Teba takto zničil tvoj brat. Zničil dve rodiny, tak ako aj Roman. Už viem pochopiť tvoj postoj k životu a tvoju snahu vštepiť do mňa dobro. Dokážeš žiť s bolesťou duše že niekto z tvojej rodiny zabil. Rodinu obete to bude bolieť vždy ale ty musíš žiť s poznačením že si sestra vraha, mami, prepáč mi tie moje sprostosti a vďaka za tú facku."
