jesť mi nechutí, obed ktorý navarila teta je hnusný...
prečo som na obede u tety? lebo u nej bývam...
ale o tom nechcem písať...
som znechuteny z toho stereotypu...
pondelok-piatok škola, v piatok alebo sobotu sa opijem, pseudorodičia(teta s ujom) ma zjebú, nedajú mi prachy, budem si musieť požičať alebo ísť brigádovať popri škole, potom ale nebudem stíhať školu, budem nevyspatý atď atď...
ale učiť sa musím, aby som si našiel prácu, lebo doma povedali, že ma živiť nebudú keď strednú školu dokončím, že ma majú iba z dobrej vôle. Tak si budem musieť nájsť nejakú prácu. A aby som si našiel nejakú prácu ktorá ma uživí musím mať nejakú maturitu. Alebo známosti ale tie ja nemám. Takže budem musieť makať jak debil. A o výške môžem uvažovať len s ťažkosťami... Nejaká externá a popritom samozrejme práca. No a bez výšky si veľmi dobrú prácu nenájdem. Je to celé na pikaču. Štve ma tento systém. Ale v piatok večer mi je fajn. Vtedy sa opijem, a je mi veselo. Nemyslím na to, čo bolo, čo bude... Je to možno zbabelé, alkohol určite nie je riešenie, to si uvedomujem. Nikomu to ešte nepomohlo, skôr sa to zhoršilo ako zlepšilo... vlastne ani poriadne neviem, prečo to robím, je to proste jeden hnusný stereotyp ktorý ma ovláda. Opiť sa a zabudnúť na nejakú debilnú školu, na globálne problémy, na prácu a peniaze. Vtedy idem na prechádzku, na tvári mám debilný úsmev a rozprávam sa sám so sebou. Je to lepšie ako rozprávať sa s inými... Druhí ľudia sa mi hnusia, nedokážem ich počúvať, každé jedno slovo mi spôsoboje kŕče. Ale nie vždy. Mám zopár kamarátov s ktorými si rád pokecám. Len ich proste niekedy nemôžem vystáť. A vôbec mi nie sú takí blízki ako si myslia. Niekedy mám chuť sa na všetko vys*ať... neviem či presne samovražda... skôr niekde odísť a už sa nevrátiť. Ale nemám veľmi kam ísť a neviem čo by som tam robil... Išiel by som niečo hľadať. Možno to raz aj spravím, zatiaľ som nemal dosť odvahy...
Ježiši Kriste, ona je tu zase... stále ma kontroluje. Na net ma púšta iba občas. Už sa teším keď odtiaľto vypadnem... A potom ju nechcem už ani vidieť, ani jej nezavolám, nič. Pre mňa sa rozplynie... Ďakujem pekne za takúto výchovu a starostlivosť... Ale aj tak je to asi lepšie ako byť niekde v detskom domove...
Hnusný systém, neznášam ho !!!!
Ale čo na tom... Hlavou múr nerozbijem... Môžem sa pred neho akurát postaviť a usmievať. A ešte ho môžem poprosiť aby sa sám zosypal. To je asi tak všetko čo s tým môžem spraviť.
No nič, idem sa prejsť, do toho počasia ktoré vôbec nie je ideálne...
ale aspoň nachviľu vypadnem z bytu, tu sa to nedá počúvať...
p.s. hmm a tak ma napadá... že chyba bude asi aj vo mne... hmm sám sebe sa hnusím, fuj
