Študenti v Coimbre sú na svoju hodnosť študenta a univerzitnú príslušnosť nesmierne hrdí, a preto je pre nich nosenie čierno-bieleho školského odevu potešením a nie povinnosťou, ako som si zo začiatku myslela pri pohľade na univerzitný areál zaplnený čierno-bielymi postavičkami. Tento odev nosili v minulých storočiach na univerzite v Coimbre aj študenti, z ktorých mnohí sa neskôr stali dôležitými postavami portugalských dejín a prispeli k zvýšeniu prestíže tejto univerzity. Preto sa tu dodnes nadovšetko ctí tradícia, ktorej súčasťou je okrem fado a Zvykového kódexu aj nosenie spomínaného odevu. Nie je to však také jednoduché, akoby sa mohlo zdať. Odev musí presne spĺňať predpisy, podľa ktorých má ešte aj počet gombíkov a farba stužky svoj utajený význam. Dá sa podľa nich skoro kompletne identifikovať postavenie jej nositeľa na univerzite: napr. ročník a fakulta. Odev študentov pozostáva z čiernych topánok, čiernych ponožiek a nohavíc, z čiernej vesty bez ozdobných okrajov, z bielej košele, čiernej kravaty a plášťa. Každá časť odevu musí mať nepárny počet gombíkov. Plášť musí mať vpredu tri gombíky a na chlopni jeden, aby sa dal v prípade boja zapnúť. Dievčatá majú predpísané čierne topánky bez kovových ozdôb, čierne podkolienky, bielu blúzku, čiernu vestu a kravatu a nemôžu nosiť klobúk. Sukňa nemôže byť kratšia ani dlhšia na šírku troch prstov pod/nad kolenom. A pozor! Nie sú povolené žiadne ozdobné doplnky! Náušnice, náramky, topánky na vysokom podpätku sú neprípustné z bližšie nešpecifikovaných dôvodov. Možno chceli mužskí tvorcovia týchto predpisov, ktoré sú súčasťou Zvykového kódexu uchrániť dievčatá pred márnivosťou, ale ja si skôr myslím, že chceli uchrániť sami seba pred ich ženským šarmom. Plášť bez rukávov nosia chlapci aj dievčatá a musia si dávať na neho veľký pozor: nemôžu ho odložiť od seba na viac ako 6 krokov. Najväčšia pocta, akú študent môže dostať je, keď pred ním rozprestrú plášť a on môže po ňom prejsť. Aby sme však povedali úplnú pravdu, ani najhlbšia láska k tradíciam neprinúti dnešné študentky, aby sa zriekli svojich ozdôb, a ani s inými predpismi to nie je také vážne. Používanie čiernej aktovky je tiež (alebo malo by byť) omnoho sofistikovanejšie, ako sa zdá. Tak napríklad, podľa Zvykového kódexu nesmie niesť študent prázdnu aktovku, ale zakaždým musí v nej mať aspoň jednu učebnicu alebo zošit na poznámky. Ak v nej nemá jedno ani druhé, mal by v nej mať aspoň papier s minimálne piatimi slovami napísanými jeho vlastnou rukou. Druháci môžu niesť aktovku iba vo vystretej ruke a nemôžu ju ani skladať ani mať na nej vyšitý svoj monogram. Tretiaci už môžu mať na nej svoj monogram, (aká to česť), a môžu ju dokonca už aj rolovať (wow!). A pozor! Štvrtáci v nej už nemusia mať dokonca ani knihy, ale ak ich omylom predsa len majú, musia to okoliu naznačiť potupným 90 stupňovým ohnutím lakťa. Veď v ich veku sa už predsa študovať nepatrí.Ak sa vám opísané zvyky a pravidlá zdajú absurdné, vedzte, že samotní študenti ich celkom vážne neberú. Kažodpádne je knižočka Zvykový kódex (Código de Praxe) nesmierne milým, zábavným čítaním. Má formu zákonníka; je rozdelená na niekoľko kapitol, článkov a odsekov a dnešní študenti ju zdedili od svojich predchodcov, ktorí v nej preukázali dostatok zmyslu pre humor a škodoradosti. Knižka definuje a popisuje vzťahy medzi jednotlivými "kastami" študentov, popisuje rôzne študentské obrady, fukcie, práva a povinnosti. Podľa Zvykového kódexu to majú samozrejme najťažšie prváci, ktorí sa volajú caloiros "zobáci", a ktorí nemajú žiadne práva. Medzi ich nespočetné povinnosti patrí napr. priniesť starším kolegom obed na stôl, a potom oddniesť taniere, otvárať veteránom dvere, uctievať svojho krstného/krstnú študentku, a akoby toho nebolo málo, musia zdraviť veteránov zreteľne a nahlas veselým tónom. Prváci sú uvedení do študentského života slávnosťou Festa de Latadas (slávnosť plechoviek), ktorá sa koná vždy v októbri a predstavuje neoficiálny začiatok školského roka. Chudáci zobáci sa musia nechať pomaľovať, navliecť sa do dupačiek s veľkosťou XXXXXLLL, dať do úst cumlík a mlčky znášať svoje poníženie. A ak by im náhodou ani toto všetko nevohnalo slzy do očí, musia jesť chren, aby v hojnom zdraví prežili útrapný rok. Potom sprievod zobákov ťahajúci za sebou prázdne plechovky vyrazí hlučne dolu k rieke Mondego, kde sa koná samotný krst. Našťastie sa už upustilo od drsného hádzania do rieky, ale i tak sa poriadnej spŕške vody prváci nevyhnú. Potom ich veteráni bujaro zasväcujú do nočného študentského života. Hoci o oslavy nie je počas semestra nikdy núdza, najvýznamnejšou, najdivokejšou, najzábavnejšou je tzv. Queima das Fitas - t.j. pálenie stužiek. Koná sa každoročne v máji a je to vlastne kolotoč týždeň trvajúcej zábavy, počas ktorého študenti oslavujú koniec letného semestra a snažia sa zabudnúť na blížiace sa skúškové obdobie. Kto nezažil, neuverí, ale počas toho týždňa sa v Coimbre vypije na osobu viac alkoholu, ako v Mníchove počas Oktoberfestu !!! Prekvapujúco vážnym zahájením Queimy je tzv. Serenata Monumental, čo je polnočný koncert fado pri starobylej katedrále Sé Velha, ktorého účastnici musia byť zaodetí do svojich čiernych plášťov. Vyvrcholením týždňového flámu je Queima do Grelo a Cortejo. Počas prvej zo spomínaných akcií študenti posledného ročníka pália na nádvorí univerzitného areálu svoje stužky vo farbe svojej fakulty v obrovskej mise. Vlastne tomu tak bolo donedávna, pretože ako som sa dozvedela od spolubývajúcich, tá nádherná nádoba v našej záhrade nepochádza zo starožitnej zbierky našich domácich, ale z predchádzajúceo ročníka Queimy. Podrobnosti toho, ako sa danej drahocennej relikvie tí zlosynovia zmocnili nepoznám, ale ... usmejem sa zakaždým pri spomienke na to, ako počas môjho pobytu v Coimbre namosúrení veteráni pálili stužky v celkom úbohom kotlíku. Ako je to s Queimou teraz, neviem. V ten istý deň sú však viac v centre pozornosti tretiaci vďaka svojmu alegorickému sprievodu. Vozy zamaskované či pretvorené do nových podôb papierovými ružami vo farbách príslušnej fakulty tiahnu od univerzity k námestiu Praca de República a dolu mestom. Zadarmo rozdávajú pivo, jedenie a dobrú náladu. Súčasťou týždňových osláv je tiež Garraida (býčie zápasy, v ktorých sa na rozdiel od španielskych býk nezabíja), ktorá sa koná v cca 40 km vzdialenom prímorskom mestečku Figueira da Foz. Snáď celá čierno-biela Coimbra sa v ten deň presúva na Figueiru preplneným vlakom, kde sa sedí, stojí spí na sedadlách, zemi, a batožinových policiach (!!!). Z toho, čo som videla, usudzujem, že väčšina si z tej cesty i tak nič nepamätá, pretože z opileckých driemot sa preberali až na pláži, kde to vyzeralo, akoby tisíce tučniačikov vyliezlo na breh a vyhrievalo sa na slnku. O slávnosti Quiema das Fitas platí asi to, čo mi povedal kamarát Fernando:"Počas tohto týždňa je všetko dovolené. Absolútne všetko. Ale aby ste z tej zábavy niečo mali, musíte do toho aj niečo vložiť. Dať a potom dostať." V Coimbre sa dá úžasne baviť po celý rok, nielen počas týždňa Queimy a to najmä vďaka študentom, ktorí svoju univerzitu a mesto zbožňujú a nenechajú ho zapadnúť prachom tak dlho, pokiaľ len budú vládať za pár dní vypiť viac alkoholu, ako mäkkí Mníchovčania. A že svoj elán tak skoro nestratia, tým som si celkom istá.
Študenti v Coimbre
Tretia najstaršia univerzita v Európe týčiaca sa na vrchole strmého svahu nad riekou Mondego je nielen geografickou a historickou dominantou mesta Coimbry, ale predovšetkým strediskom jej spoločenského a kultúrneho života. Rok sa tu nedelí na 12 mesiacov, 53 týždňov, ale na zimný semester, letný semester a prázdniny. Viac ako 20 000 študentov, ktorí vytrvalo deň čo deň zdolávajú strmé cestičky vedúce za vzdelaním vie, že ich skutočným poslaním nie je zušľachtiť sa akademickou múdrosťou, ale rozprúdiť staručkému mestu krv v žilách a vdýchnuť mu život svojou prítomnosťou. A k tejto svojej úlohe pristupujú nielen zodpovedne a svedomite, ale hlavne s veľkým potešením.