Slová, len obyčajné slová ...

Prostorekosť svojho 4-ročného syna iba rezignovane komentovala: ,,No vidíte, a takto to s ním je. Ja už neviem, čo mám s ním robiť. Vôbec ma neposlúcha a takto škaredo furt rozpráva. Aj na mňa.“ Keď mi doma mama túto príhodu rozprávala, nechápavo som pokrútila hlavou. Z videnia poznám nielen Paľka, ale aj jeho mamu. Často ich stretávam na ihrisku a nie raz som bola svedkom, ako si v prítomnosti svojho syna a ďalších detí uľavovala takým šťavnatým slovníkom, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani pravidelný štamgast IV. cenovej. Preto som sa počudovala jej zúfalstvu nad nezvládnuteľnosťou synovho hrubého prejavu. Odkiaľ všetky tie škaredé slovíčka asi tak Paľko má? Určite si ich nenalistoval v knižke o srnčekovi Bambim. Skôr to bude tak, že v skutočnosti vôbec nie je nezvládnuteľný Paľko, ale jeho mamina, ktorá je príliš ľahostajná na to, aby si pred synom dávala pozor na jazyk. Je iné, keď deti experimentujú s neslušnými slovami po tom, ako okolo nich zacítia „príchuť zakázaného.“ Moja mama doteraz spomína, ako jej môj brat raz vzrušeným hlasom pošepol, že si s kamarátmi zo škôlky v kríčkoch rozprávali „také slovíčka, čo nám súdružky učiteľky zakázali vravieť.“ A keď ho moja mama povzbudila k predvedeniu kríčkovej seansy, brat sa nadýchol, zažmúril oči a začal verklíkovať dokola ako o život: „K.....t, p.....a, k....t, p......a .....“ a bol by v tom pokračoval ktovie dokedy, keby ho mama nebola rázne stopla. V duchu sa tiež smejem nad príhodou kamaráta, ktorého mama jedného dňa takmer utrpela šok, keď jej pri príchode do škôlky učiteľka rozhorčene opísala vulgárne spôsoby jej syna. Malý Branko v ten deň totiž spravil rázny koniec pokojnému šanteniu škôlkárov, keď chytil do ruky papek a kŕdeľ vydesených detí rozohnal po celom ihrisku s bojovým pokrikom: „Vy kurvy jedny....!“ Záhadu Brankovho behaviorálneho skratu pomohol vyriešiť až vážny rozhovor medzi štyrmi očami, kedy sa nič nechápajúci delikvent priznal, že „veď tak predsa starý otec zaháňa sliepky na dvore....“ Neviem, aké dôsledky mal tento incident na vzťah Branka so starým otcom a či jeho súčasná nechuť voči jedlám z hydiny má nejakú súvislosť s touto príhodou. Isté je však, že malý Branko sa neslušných slovíčok odvtedy stránil. Myslím, že každý z nás zažil v detstve tú vábivú chuť, keď sa odvážil na jazyku potajomky prevaliť nejaké to neslušné slovo. Myslím, že ako všetky deti pred nami a aj za nami sme všetci napodobňovali „veľkých“ – vo všetkých ich prejavoch – a hlavne v tom slovnom. U nás v rodine bratova a neskôr aj moja fáza očarenia neslušnými slovami odišla rýchlejšie ako prišla, pretože nenašla u našich rodičov patričnú odozvu. Nepamätám sa, že by som ako dieťa počula svojich rodičov hrešiť. Váhu zodpovednosti nás dospelých ako vzorov pre deti som si uvedomila, keď moja neterka začala zrazu za každou vetou vsúvať šťavnaté „do prdele, do prdele,“. Nemusela som dlho rozmýšľat, od koho to má, a veru som si vstúpila vtedy riadne do svedomia nad tým, čo si v jej prítomnosti dovolím nechať ujsť z úst. Aj toto pre nás dospelých inak neškodné „uľavenie“ sa mi z jej detských úst vrátilo ako bumerang. Mrazí ma, keď sa experimenty detí s neslušnými slovami stanú zrazu štandardnou súčasťou ich rečového prejavu. O to viac, že hrubé slová, ktoré adresujú ostatným, sú len odovzdaním prijatého. Mnohé z nich, a možno aj samotný Paľko, by povedali svojim mamám niečo podobné, ako ona jemu: „Už neviem, čo má s tebou robiť. Furt takto škaredo rozprávaš. Aj na mňa.“ Len by v tom bolo viac citu.