V nemocnici

Z miesta na poschodí som mala výhľad na celé dianie podo mnou, a keď som sa oprela o zábradlie, pripadala som si ako na železničnej stanici. Masívna, priestranná hala podo mnou s hnedými kachličkami a betónovými stĺpmi pripomínala nemocnicu iba vďaka niekoľkým postavám v županoch. Zopár z nich posedávalo aj so svojou návštevou pred bufetom, v ktorom sa predávali obložené chlebíky, ruské vajcia a žlté “limonády” v sklenených fľašiach. Napravo od bufetu bol presklenný priestor, ktorý slúžil ako obchod s textilom. Podľa opadanej cedule nad vchodom ste si v ňom mohli kúpiť “VKUSNÉ” odevy a o bohatosti sortimentu vás presviedčal výklad, v ktorom boli vystavené prevažne župany. Aby ste náhodou nezabudli, kde sa nachádzate. Kníhkupectvo vedľa už bolo zatvorené. Iba stánok s fornetami ešte rozvoniaval, ale aj keď som bola hladná, nemala som chuť jesť. Sadla som si späť na stoličku a vyvrátila hlavu dozadu. Zo stropu vykúkali na mňa dva obrovské okrúhle otvory, o funkčnosti ktorých netuším, ale pripomenuli mi kreslený science-fiction príbeh v časopise ABC pre mladých pionierov, kde na neznámej planéte žili obrovské muchy a tie práve z takýchto dier zlietali na nič netušiacich kozmonautov a obaľovali ich do svojich lepkavých vlákien. Takto sa z kozmonautov stávali kukly čakajúce, kedy budú zjedené a z mladej pionierky neurotické dievčatko neznášajúce hmyz. Aj keď ostatných návštevníkov nemocnice určite neprepadávali podobné hrôzostrašné asociácie, nemyslím si, že by pohľad na dva obrovské tmavé otvory v strope niekoho z nich vzpružil na duchu. Sústredila som radšej svoju pozornosť na neviditeľný bod na dlážke snažiac sa vyprázdniť myseľ a zabudnúť na to, kde som a prečo a čo budú so mnou robiť. Namiesto duševnej rovnováhy som však len nadobudla presvedčenie, že biele žilky na ružovkastom linoleu ako imitácia mramoru pripomínajú skôr rozťahané kúsky bielka vo vajíčkovej polievke. Pohol sa aj môj žalúdok aj dvere ambulancie. V oboch prípadoch to bol len planý poplach. Ešte chvíľu som mala čakať. A rozmýšľať.Nemocnica. Aké ubíjajúce slovo! Keby aspoň uzdravovňa, alebo liečiteľňa! Ale nemocnica! Denne ňou prejdú stovky ľudí. Ľudí “zvonka”, ktorí sem zavítajú len na vyšetrenia. Dostanú sa po určité dvere, po určitú chodbu, poschodie. Potiaľ, pokiaľ siaha zóna “relatívne” zdravých. Za ňou začínajú dvere a chodby, ktorými chodí choroba. Je na kosť vychudnutá, má prepadnuté oči, sinavú farbu a strach v tvári. Ide z nej sladkastý zápach. Aj keď má zatvorené ústa, kričí. Hrôzou a z plného hrdla. Niekedy vybehne z chodieb pre ňu určených a vykukne z dverí medzi tých, ktorí sa s ňou ešte nestretli. Niekedy len postraší, niekedy sa dotkne. Nikto nevie koho a nikto nevie kedy. Preto sa jej všetci bojíme. Stránime sa nemocníc, jej panstva, ako je to len možné. Preto sme šťastní, keď sa ocitneme v nemocnici len na skok, len na otočku, len aby nám povedali, že je “to” negatívne. Len aby sme si pripomenuli, aké obrovské šťastie máme, že sme zdraví!O chvíľu vychádzam z nemocnice aj ja a myslím na tých, ktorí ostávajú v nej. Modlím sa, aby doktori pri uzdravovaní ich tela, nepoškodili ich dušu, tu zraniteľnú viac ako kdekoľvek inde. Vážim si, že som zdravá. A nie je to pre mňa samozrejmosť.