Obedná chvíľka poézie u Jožka

Svojim interiérom sa pohybuje niekde medzi závodnou jedálňou a futuristickou galériou. Jedlo roznášané na plastovom podnose si vychutnáte obkolesení obrazmi a lá nočné mory Salvadora Dalího. Posvietiť si na ne môžete čudesnými stolnými lampami inšpirovanými skafandrami kozmonautov a prvých potápačov. Tomuto nekonvenčnému priestoru, kde sa spája ťažké umenie s ľudovosťou pracujúcich tried, kraľuje muž, ktorý vyzerá, akoby práve odbehol od traktora. Ale pozor! Napriek svojmu zemitému zovňajšku sa v ňom skrýva citlivá duša poeta.Náš pán prevádzkar reštaurácie, ktorému sa ušiel pseudonym Jožko, je skutočný básnik života, pretože obyčajnú polhodinovú pracovnú prestávku dokáže zmeniť na obednú chvíľku poézie. Stačí mu k tomu láska, s akou robí svoju prácu a ... on sám.Napriek svojej úctihodnej telesnej konštrukcii sa pohybuje prekvapivo svižne. Ale to asi súvisí s oduševnením, ktoré do roznášania jedla vkladá. Pretože už pri prvom pohľade na neho musíte pochopiť, že jedlo je pre tohoto človeka životnou vášňou. A slúži mu len ku cti, že sa s ňou tak nesebecky delí s nami ostatnými. Má krátke, bacuľaté končatiny, veľkolepý objem pása a malú plnú tvár, v ktorej akoby sa trochu strácali prekvapivo drobné črty. Vždy, keď sa ako jeho stáli štamgasti objavíme vo dverách, okrúhle, sústredené oči sa uvoľnia, na úzkych perách sa zjaví náznak úsmevu nie väčšieho ako sa k chlapovi ako hora hodí a pozve nás dnu úslužným privítaním: "Nech sa páči,páni. Hneď to bude." Že medzi pánmi je vždy aspoň jedna dáma nepokladá za dôležité, zvlášť, keď nikdy jedlo nedoje, a ja mu to dnes odpúšťam. Keď si konečne posadáme za stôl, cupkavým, uponáhľaným krokom k nám dobehne a vtedy nastáva jeho obľúbená chvíľa: opis dennej ponuky jedla, ktorú má inak úhľadne napísanú na tabuli. Ale Jožko jedlo neje, on ho aj žije, a preto aj keď už vieme, čo si dáme, čakáme na jeho osobné podanie, ku ktorému pristupuje s takmer aristokratickou dôstojnosťou: „Tak, páni, dnes to bude vyprážaný syr, zemiaky a tatarka, potom tu máme cestoviny s brokolicou a syrovou omáčkou, ďalej kuracie prsia s nivovou omáčkou, veľmi dobrá vec, potom ..." to už obyčajne prestávam vnímať obsah jeho slov a s očarením sledujem iba jeho tvár. Pri výpočte jedál sa dostáva čoraz viac do švungu, pri kuracích prsiach slastne privrie oči, pri vyprážanom syre preglgne, za sviečkovou dôstojne urobí perom do vzduchu bodku, tuniakový šalát ho necháva vcelku vlažným, ale pri palacinkách mu zružovejú líčka. Vtedy ma prepadá zvláštne slávnostná nálada, akoby som mala na sebe zamatové čierne šaty, v ruke šampanské a z hľadiska národného divadla hľadela na noblesne recitujúceho Ladislava Chudíka. Uf, takýto výstup obyčajne unaví aj samotného Jožka, a tak skôr, ako dokončíme objednávku, na čele sa mu zjavia prvé kvapky potu, a to už viem, že kým nám jedlo donesie, bude mať už prepotené tričko na chrbte. Porcie bývajú také štedré, že párkrát sme sa chabo pokúsili poprosiť o menšie, ale zbytočne. Jožko náš pochabý nápad zakaždým rezolútne zamietol: „Viete čo, ja mám v kuchyni 75- ročné dievčatá, ja im budem darmo vravieť že menšie porcie, oni to nepochopia.“ Keď sme sa na ďalší krát opäť pokúsuli vyjednávať, mierne znervóznel, zopakoval tú istú repliku, iba 75- ročné dievčatá zmenil na ženy; ďalší krát bol už z nás očividne vystresovaný a zo žien sa stali staré baby, a tak sme to z úcty k pani kuchárkam vzdali.Myslím si, že s kolegyňou sme mu urobili najväčšiu radosť, keď sme sa raz dali prehovoriť na zákusok. Už sme s plnými bruchami ťažko odfukujúc len tak posedávali, keď sa k nám Jožko zrazu sprisahanecky naklonil a stíšeným hlasom nám zdelil dôvernú informáciu: „Dámy, dovolím si vás upozorniť aj na dezert, zapekané tvarohové rezance so šľahačkou a čokoládou, vynikajúca vec.“ Zatiaľ čo s napätým očakávaním hľadel z jednej na druhú, odhodlávali sme sa vzdorovať. „Viete,“ začala som nesmelo, „my sme nejako tak najedené, asi by sme už nevládali.“ V tej chvíli sa Jožko sklamaním zošuveril ako vyfučaný balón, keď tu mi napadla spánosná myšlienka: „Jedine, že by ste nám to zabalili, a my by sme si to zobrali so sebou.“ Jožko sa v momente rozžiaril ako vianočný stromček a utekal do kuchyne. Keď sme odchádzali, vyjadril nám svoje najhlbšie sympatie miernym úklonom. Potom sa posledný krát s láskou pozrel na zabalené rezance a potom uznanlivo na mňa, a vtedy som pochopila, že týmto som si ho konečne získala. Na spečatenie nášho čerstvo vytvoreného spojenectva som ešte čakala chlapské pobúchanie po ramene, ale kde nič tu nič. I tak som žiarila spokojnosťou. Ach jaj, osud vie byť krutý a všelijako sa s nami zahrať. V tom blaženom momente som totiž ešte netušila, že čoskoro sa budeme sťahovať do inej kancelárie, ďalej od Jožka a jeho jedinečnej kuchyne. Neberiem to však až tak tragicky. Viem, že kedykoľvek dostanem chuť na trošku poézie, nemusím letieť okamžite do knižnice. Stačí mi zájsť za Jožkom a nechať sa vtiahnuť do deja.