Pocestní anjeli

Nestretla som veľa pocestných anjelov, ale o to vzácnejšie stretnutia to boli. Prvé z nich sa mi prihodilo počas cesty do Anglicka. Mala som 19 rokov, za sebou neúspešný pokus dostať sa na výšku a skalopevné odhodlanie dostať sa na ňu budúci rok, aj keby som kvôli tomu mala vylomiť vstupnú bránu. A tak som si vytipovala jazykovú školu v Anglicku, so súhlasom rodičov vybrala životnú poistku, kúpila lístok na autobus a 5. januára 1997 vyrazila na cestu. Spolu s 35 au-pairkami a jedným usadlým, postarším pánom. Sadol si vedľa mňa, a keďže sa nám obom rovnako nepohodlne sedelo a obaja sme sa potrebovali niekomu posťažovať, začali sme sa rozprávať. Prešla len krátka chvíľa a ja som zistila, že pán, ktorý sedí vedľa mňa, je možno postarší, ale rozhodne nie usadlý. Mal manželku, deti, /videla som ich, keď ho prišli vyprevádzať na stanicu a on synovi prízvukoval, aby mu urobil radosť a kúpil si novú vetrovku, kým sa vráti/, mal solídnu prácu; mal v sebe však aj nepokoj, ktorý ho prinútil zamestnanie opustiť, zvedavosť spoznávať všetko nové a hravosť, ktorá mu ostala z detstva. Pre dospelého je veľkým úspechom, keď v sebe nechá žiť kúsok dieťaťa. Tento pán – buď sme sa nepredstavili, alebo som jeho meno už zabudla – mal jednu veľkú životnú vášeň – more. Nepamätám si už všetky podrobnosti našeho rozhovoru, ale utkvelo mi v pamäti, že si založil nejakú firmu, kde pracuje vždy pol roka, ďalšieho pol roka nechá jej vedenie na spoločníkoch a cestuje. Postavil si, resp. dal si postaviť loď, plavil sa na nej po moriach, oceánoch. Zažil búrky, ktoré človeku s výsmechom špliechajú do tváre jeho vlastnú pominuteľnosť, zažil páľavé bezvetrie, ktoré z vás pomaly vysáva silu, pocítil vábenie raja, keď uprostred čiernej noci nebo žiarilo, nekonečné ticho šepkalo, hviezdy padali do mora a absolútno bolo na dosah ruky; stačilo za ním len skočiť a spolu s hviezdami padať hlbšie a hlbšie... . Na mori spoznal svoju slabosť, naučil sa pokore, pootvoril nebeskú bránu ... a vrátil sa späť medzi nás. Možno aj preto, aby o tom mohol porozprávať ľuďom, ktorí na svojich cestách zaváhali... Možno aj preto, aby o tom mohol porozprávať aj mne a dodať mi uistenie o správnosti toho, čo robím, keď som už o tom pochybovala. A povzbudil ma napĺňať si detské sny. A tak aj vďaka nemu som opäť začala písať...Keď sme na Victoria Station v Londýne z autobusu vystúpili, podali sme si ruky, zaželali všetko dobré, pobrali sa každý svojou cestou a nikdy viac sa už nestretli. Nebolo treba.Ďalší pocestný anjel nenechal na seba dlho čakať. Stretla som ho na spiatočnej ceste z Anglicka a tentokrát mal podobu nenápadnej dievčiny. Začali sme sa rozprávať už na stanici a ja som na nej nespozorovala nič zvláštne. Akurát sa mi zdala so svojou dlhou bielou sukňou príšerne nemožne oblečená. Až pokiaľ si v autobuse nesadla vedľa mňa a ja som jej na krku uvidela hojdať sa kríž. Nie malý krížik na retiazke, aký nosí kde-kto na ulici, ale veľký drevený kríž, aký nosia mníšky. Všimla si môj zarazený pohľad, pousmiala sa a povedala iba: „Som novicka.“ A mne nenapadla duchaplnejšia reakcia než “Aha.“. Nepamätám sa, kedy mi začala rozprávať, ako a prečo sa rozhodla vstúpiť do rehole, ale myslím, že to muselo byť dosť skoro po tom “aha“, lebo môj sústrastný pohľad a zhovievavý úsmev jej musel ísť poriadne na nervy. Teda, aspoň mne by na jej mieste išiel. Zvláštne, že ani jej meno si nepamätám. Ale to nie je podstatné. Pamätám si, čo mi rozprávala. Rodičia ju k viere nejako zvlášť neviedli. Neprežila ani žiadnu osobnú tragédiu, ktorá by ju priviedla k tomuto rozhodnutiu. Študovala na výške, keď ju to čoraz viac začalo tiahnuť k Bohu. Čoraz viac času trávievala v kostole. Cítila, že tam je jej miesto. Keďže jej rodina si však myslela, že jej miesto je niekde inde, snažili sa ju od jej rozhodnutia odhovoriť. Zbytočne. Dnes sú už s jej životom viac-menej zmierení. Na tejto dievčine mi utkveli v pamäti hlavne dve veci. Vlastne tri. Jej úsmev, ktorý mi nabúral predstavu o úsmevoch hodiacich sa k mníškam. Tie mali byťnesmelé, ospravedlňujúce sa za tú trošku prejavenej radosti, pokorné. Úsmev tejto novicky bol široký, žiarivý, plný nespútanej radosti, priam živelný. Pochopila som ten jej úsmev, až keď sme boli na trajekte. Bola noc, more nepokojné, vlny vysoké. Ja som si dala kinedryl a krčila sa blízko pri dverách WC. Ona vyšla hore na palubu a dlho sa nevracala. Keď som ju už videla zmietnutú vlnou v mori, zjavila sa pri mne s rozviatymi vlasmi, mokrou tvárou, usmievala sa a v tej chvíli zo všetkých ľudí na trajekte žila určite najintenzívnejšie. „To je nádhera. Tam vonku to všetko tak krásne buráca a žije.“ Okrem jej úsmevu a úžasnej schopnosti tešiť sa naplno z každého okamihu si najviac pamätám jej vôňu. Ľudia voňajú rôzne; čisto, špinavo, láskou, samotou. Existuje však jedna vôňa, najkrajšia a najvzácnejšia na svete. Je to vôňa bábätiek. Keď ešte len pijú materské mlieko a vôňa zrodenia z nich ešte nevyprchala. Nikdy, naozaj nikdy som nestretla žiadneho dospelého človeka, ktorý by si túto vôňu uchoval. Až na jedného. Na mladú novicku, ktorú som stretla počas spiatočnej cesty z Anglicka. Po príchode do Bratislavy sme sa rozlúčili, každá z nás sa rozbehla za svojimi a nikdy viac sa nestretli.Posledného pocestného anjela, o ktorom vám chcem porozprávať, som stretla tesne po príchode do Portugalska. Neprišiel mi jeden kufor, nemala som zaistené ubytovanie, nikoho som nepoznala. Nervy som mala na dranc a náladu pod psa. Až jedného večera ma spolubývajúce z hostelu vytiahli von, nech sa pozbieram, a vtedy sa k nám pridala mladá dievčina či skôr žena. Môj tretí pocestný anjel. Ani tentokrát si meno nepamätám. Viem, že bola vyštudovaná filologička, zameriavala sa na fonetiku a fascinoval ju zvuk slova. Polovicu večera, čo bola s nami, strávila so zápisníkom v ruke, do ktorého si prepisovala zvuky našich rodných jazykov. Neustále nás žiadala opäť a opäť vyslovovať ďalšie slová, a keďže ostatným došla po čase trpezlivosť a ja som bola v takom skleslom stave, že na žiadny odpor som sa nezmohla, zamerala sa postupne na mňa. Musím s potešením povedať, že slovenčina ju okúzlila. Našťastie mala aj druhú veĺkú vášeň a tou bolo cestovanie. Precestovala snáď polovicu Európy. Zverila som sa jej so svojou túžbou navštíviť raz krajinu svojich snov – Írsko. Hovorila som o tom tak neurčito ako o návšteve Marsu. A ona ma uzemnila: „A čo ti v tom bráni? Zarob si peniaze na letenku, zober batoh a choď.“ Naozaj. Prečo by som to nemohla raz urobiť? Rozmýšľala som v duchu a netušila som, že o dva roky sa do Írska naozaj dostanem. A nielen to, ale ja ho precestujem od Belfastu po Donegal, od Dublinu po Galway, od Corku až po Aranské ostrovy, a tak ďalej. V ten večer som to ešte netušila. Po návrate do hostela sme sa s našou filologičkou rozlúčili a ráno jej už nebolo. Nikdy viac som ju už nevidela.Možno si poviete, a čo? Čo bolo na týchto ľudoch zvláštne? Akí to pocestní anjeli? Jeden prachatý sebec, ktorý si užíva svet, zatiaľ čo manželka sa mu stará o rodinu. Jedna potrhlá dievčina, ktorá v záchvate sebahľadania prepadne akémusi mystickému volaniu. Jedna zažratá vedkyňa, ktorá najprv ľudí otrávi svojim výskumom a potom im vysvetľuje, akí sú blbí, keď nevidia, že svet je gombička. Pokojne si to myslite. Myslite si, čo chcete. Ja i tak viem, že bez prachatého sebca by som si nikdy nevydala svoju knižku, že bez potrhlej dievčiny by som nikdy nezačala hľadať Boha a že bez zažratej vedkyne by som sa nikdy neodhodlala ísť do Írska. Každý z nich ostane mojím pocestným anjelom. Skrížili mi cestu, keď som sa rozhodovala, kade ďalej a naviedli ma tým správnym smerom. Veru, pocestných anjelov sa oplatí počúvať. Možno nejakí čakajú už aj na vás. A ani o tom neviete.