Taký starý dom, to nie sú len kamene, škridle a vápno. Sú to tiež ľudské príbehy, ktoré sa v ňom odohrávali a ktoré mu vdýchli dušu. V ňom sa ľúbilo, aj trápilo, rodilo, aj umieralo. Život si tu podával ruku so smrťou a dom stál a stál, vstrebával do seba smiech aj náreky a o tom všetkom rozprával svojim vlastným spôsobom, ktorému rozumeli len tí, ktorí mali pred ním úctu. Dnes už ten dom v Slávči nestojí. Všetko má svoj vymedzený čas, a ten jeho vyprchal. Ale spomienky ostali. Ožívajú vo mne vždy, keď kráčam do Slávče, blížím sa k rampám a čakám tak dôverne známy výhľad. Nevidím však nič, čo by mi pripomínalo môj dom. Ale vône, čo cítim a zvuky, čo počujem, ma v okamihu vrátia do minulosti. Pamätám si ešte, ako smiešne vŕzgala drevená bránka, ktorou sa vchádzalo do dvora. Po pravej strane stála stará dreváreń, v ktorej sa schovávali mačky. Na ľave strane bola záhradka, zarastená a neupravená ako starý človek, čo prestal o seba dbať. Rástli v nej obrovské, sladučké ríbezle, ktoré farbili jazyk aj zuby do tmavomodra. Rada som ich pučila medzi prstami a potom si sýtočervenú šťavu rozmala po ústach ako rúž.K domu viedol kamenný chodník, ktorý v letných horúčavach príjemne chladil na bosých chodidlách. Na dvore pred domom stála drevená studňa. Milovala som krútiť kľukou, spúšťať dole vedro a počuť, ako sa ponorí do vody, potom ho ťahať spät hore a dávať pozor, aby sa železná reťaz správne navíjala na valec. Voda zo studne bola taká ľadová, že už po chvíli, ako som do nej ponorila ruky, mi koža sčervenela a musela som si dýchať do dlaní. Lákalo ma a desilo zároveň pozerať sa do studne a nadchýnať sa živými predstavami, ako krásne hrôzostrašné by bolo do nej spadnúť. Dom mal drevnú verandu, po tisovsky „gang“ a viedli k nemu štyri schodíky. Na tých schodíkoch pôsobila mimoriadne prudká gravitačná sila, ktorá každého okamžite prinútila sadnúť si na ne. Myslím, že na tých schodíkoch sa vystriedalo viac zadníc, ako na všetkých stoličkách v dome dokopy. Neviem, čím to bolo, že na tých schodíkoch chutili lepšie raňajky, zvučnejšie sa smialo, ľahšie sa zverovali tajomstvá a bolo dobre byť na svete.Na drevenom gangu som rada postávala, keď pršalo. Všetko naokolo mokril dážď a ja chránená dreveným prístreším vysmievala som sa mu a naťahovala ruku, nech mi len skúsi na ňu dočiahnuť. A keď mi náhodou končeky prstov pošteklili dažďové kvapky, zasmiala som sa a vbehla dnu do domu. V malej predizbe bývalo aj v najväčších letných horúčavách chladno a prítmie. Čierne kachličky na dlážke, biele drevené zrkadlo rovno oproti dverám, dve skrine. Jedna obrovská biela s množstvom staromódnych, čudesných kuchynskýh potrieb. Vždy v nej voňalo múkou, cukrom a voskovým papierom. Druhá skriňa, menšia, krivá, ošumelá, bola na topánky. Otváranie tej skrine bolo pre mňa ako rozbaľovanie vianočného darčeka. Nikdy som nevedela, aké prekvapenie v nej nájdem, pretože bývala v strašnom neporiadku, a tak sa mi znova a znova darilo vyťahovať z nej rozprávkové topánky po starej, či prastarej mame: žeby galoše šťastia? Nech sa páči, tu na spodnej polici. A čo kocúrove čižmy? Aha, veď to sú určite tieto vzadu, obrovské, čierne. Alebo radšej nejaké črievičky pre Popolušku? Pozrime sa, tieto ružové, zaprášené. Sú síce vyčaptané, ale na nohe sa hneď zmenia na nové. Z predizby sa vchádzalo do kuchyne. Bývalo v nej prítmie, vlhko a rušno. Varievalo sa na starej peci, v ktorej sa kúrilo drevom a uhlím a riad sa umýval vo vysúvacích lavóroch veľkého dreveného stola. Jedlo sa za ďalším stolom pri stene, ktorá bola do polovice prevlhnutá. Na tej stene visel obrázok Panny Márie, ktorej mierny pohľad bol s vami všade v kuchyni, či ste už rozdúchavali oheň v peci a teplo v sebe, vylievali si boľačky do riadovej vody v lavóri, alebo sa za veľkým stolom delili s ostatnými o jedlo a spoločnú chvíľu.Z predizby sa tiež vchádzalo do veľkej izby. Tmavý masívny starožitný nábytok jej dodával punc sviatočnosti, vážnosti, a preto v nej bola stále nedeľa. Z nej sa vchádzalo do spálne, kde počas dňa panovalo zvláštne polosnivé svetlo a v noci tma taká bezpečná a voňavá ako perina, pod ktorou som spávala. Spoza okien doliehalo ku mne zurčanie potoka. Večer sa mi vlieval do spánku a ráno mi odnášal z viečok sen, po ktorom mi ostalo len pár slaných kvapiek na dlani, keď som sa ho pokúšala dotknúť ... Keď zapadalo slnko, spoza západného okna dopadali posledné slnečné lúče unavene na posteľ, kde zo seba zložili ťažobu z toho, čo v odchádzajúcom dni voviedli do svetla, a potom sa tíško rozplynuli ...Južné okno bolo obrátené do záhrady. Rástla za ním jabloň a jej dlhé konáre sa tak zúfalo za oknom naťahovali, že pri silnom vetre sa im podarilo na okennú tabuľu aj zaklopať ... A ja som im rada otvárala ...Dnes už ten dom nestojí. Jeho čas sa naplnil. Naplnili sa aj osudy ľudí, ktorí ho postavili. Ostali po nich ich životné príbehy a deti, vnúčatá, pravnúčatá, z ktorých možno niekto raz tie príbehy porozpráva ... Prvý z nich bude o dome, v ktorom sa obyčajné menilo na vzácne, slzy na dar a samota na rozhovor. Ten príbeh sa bude volať Bol raz jeden dom.
