Ako sa maturuje z angličtiny

Dcéra bývalého kolegu mala zo svojej anglickej eseje dobrý pocit až do chvíle, kedy sa v posledný deň pred akademickým týždňom dozvedela, že za ňu dostala 0 bodov. Keď sa neveriacky dožadovala vysvetlenia, bolo jej oznámené, že rozsah prekročila o viac ako 80 slov a tým pádom sa ďalej jej esej nehodnotila! Nedodržala vraj jeden z pokynov, ktorý stanovoval rozsah eseje. Keď si spätne svoju prácu aj so zadaním vyžiadala k nahliadnutiu, našla jediné kritérium, ktoré sa týkalo rozsahu a to doslova znelo: Vaša práca by mala mať rozsah 180- 200 slov (počítajú sa všetky slová vrátane členov, predložiek a pod.). Prekvapená maturantka uznala, že toto ODPORÚČANIE prekročila o 106 slov, ale stále nechápala, prečo dostala za svoju esej 0 bodov. Veď v pokyne sa nehovorí nič o sankcionovaní za prekročenie odporúčaného rozsahu. Dozvedela sa, že v pokynoch pre žiakov sa sankcionovanie nemusí spomínať, ale v kritériách hodnotenia, ktoré angličtinári dostali v zalepených obálkach v deň, kedy sa písali eseje, áno. A prvé a rozhodujúce kritérium hodnotenia znelo, že v prípade prekročenia rozsahu eseje o viac ako 80 slov sa žiakova esej ďalej nehodnotí a dostáva za ňu 0 bodov bez ohľadu na to, aká kvalitná je esej po gramatickej, štylistickej či obsahovej stránke. Takýto systém hodnotenia považujem za absolútne absurdný, pretože pokyn ohľadne rozsahu eseje bol nejasne formulovaný a zmätočný, keďže spojenie „mala by mať“ neznamená „musí mať“, takže nešlo vlastne o pokyn, ale iba o odporúčanie. Navyše, nehovorilo sa v ňom nič o postihu za nedodržanie rozsahu, ktorý takto formulovaný „pokyn“ – opakujem – neurčoval, ale odporúčal. Kolegova dcéra bola takýmto spôsobom sankcionovaná za to, že už jej neostal čas spočítať si počet slov a ako útecha jej môže byť fakt, že takto dopadli v triede štyria ďalší žiaci - určite nie zhodou náhod - všetci najlepší angličtinári. Doslova do pasce boli chytení nielen žiaci, ale aj angličtinári, pretože o „inovačnom“ spôsobe hodnotenia založenom na počítaní slov a sankcionovaní za prekročenie rozsahu sa dozvedeli až v čase, keď sa eseje písali, a keďže angličtinári nemohli byť pri esejách prítomní, nemali možnosť žiakov na tento drobný „chytáčik“ upozorniť. Chcela by som sa preto spolu s otcom maturantky spýtať pánov zo Štátneho pedagogického ústavu, či sa teda maturovalo z angličtiny, alebo z počítania slov?Z celého tohto príbehu mi naskakujú zimomriavky, pretože takýto spôsob hodnotenia maturitných písomiek, ktorý má byť modernejší, kvalitnejší, objektívnejší – jednoducho progresívny, mi až priveľmi pripomína systém hodnotenia používaný ešte za mojich školských čias založený v podstate na princípe zistiť nie koľko toho žiak vie, ale čo nevie. Jednoducho ho nachytať. A hoci odvtedy prešlo pekných pár rokov, zisťujem, že niektoré veci sa nemenia. Skostnatenosť nášho školského systému je viditeľná už na učebných osnovách pre najmenších žiakov. Podľa nich sa napríklad 8- ročné detičky učia na prvouke definície pahorkatiny (citujem: vyvýšená časť zemského povrchu), čo je to tvárnica a kde sa používa dopravný pás, atď.Opäť a opäť sa presviedčam, že reformovanie a modernizácia v akejkoľvek oblasti, či už v školstve, zdravotníctve, hospodárstve sa končí absurdne, pokiaľ sa nereformuje aj samotné myslenie tvorcov zmien, proces ich schvaľovania či implementácie. A zmeniť myslenie je, zdá sa, oveľa tažšie, ako zmeniť systém. Ale pokiaľ sa tak nestane, naďalej budeme na Slovensku hovoriť, že je to u nás ako v Kocúrkove.