Môj rok 2005

Je tomu týždeň aj dva dni, čo sme sa lúčili so starým rokom a vítali nový rok 2006. Zlomové okamihy Silvestra – odbíjanie posledných sekúnd starého roka a polnoc - som prežila prvýkrát sama. Keďže ani ja ani môj pes sme nemali veľmi chuť vítať nový rok na tisovskom námestí v spoločnosti vybuchujúcich petardov, odpojila som sa od kamarátov a išla domov. V prázdnom byte som zapálila len malú lampu a sviečku, schúlila sa do kresla a pomaly sa ponárala do sviatočnosti prítomnej chvíle.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (6)

Trochu som si čítala Písmo, trochu som sledovala ručičku hodín a veľa som spomínala. Myslela som na odchádzajúci rok 2005. Na to, aký bol, čo mi zobral a čo daroval. Bol to veľmi ťažký a súčasne veľmi prevratný rok. Keď som sa na jeho začiatku ešte len spamätávala zo smrti otca, netušila som, že v priebehu nasledujúcich dvanástich mesiacov sa budeme musieť rozlúčiť ešte s troma ďalšími ľuďmi z našej rodiny. Nečudo, že po týchto bolestných rozlúčkach dopadla na mňa jeseň tak ťaživo, akoby ma bolo zasypalo padajúce lístie zo všetkých stromov. Nemohla som spávať, nechutilo mi jesť a nechcelo sa mi tvoriť. A pritom všetkom som zúfalo očakávala 15. december, deň môjho krstu. Totiž ešte rok predtým, keď sa otcov stav začal kriticky zhoršovať, vyhlásila som Bohu, že keď mi otca nechá umrieť, ja s ním definitívne končím. Stalo sa, čo sa stalo. Otec odišiel a ja som sa po niekoľkoročnom „koketovaní“ s vierou zatvrdila voči Bohu a zastrájala sa mu so svojou revoltou, ktorá sa nakoniec ani neuskutočnila. Následkom istej udalosti som totiž padla na hubu tak, že som sa nedokázala ani postaviť, nieto sa ešte búriť. A práve vtedy, keď som k nemu nevládala ísť, prišiel si Boh pre mňa sám. A nemusela som pre to nič urobiť, iba ho poprosiť. O pár mesiacov neskôr som už sedela u tety Zuzky, katechétky, ktorá ma začala pripravovať na krst. Ten prišiel pár dní pred Vianocami a spolu s ním nová etapa v mojom živote. Nečakám, že bude ľahká, viem však, že je tá pravá, pretože tak, ako hovorí názov jednej knihy „Niet inej cesty.“ V uplynulom roku som stratila niekoľkých blízkych ľudí a získala späť vieru a s ňou Boha. Naozaj, bol to veľmi ťažký a veľmi prevratný rok. Takto som si pre seba rozmýšľala okolo polnoci na Silvestra, keď som si voľkala v kresle pod dekou, zatiaľ čo vonku za oknami začali svietiť prskavky a vybuchovať rakety. Rok 2006 práve začal. A ja som sa obzrela po prázdnom byte a usmiala sa. Aj keď tam v tej chvíli okrem mňa nikto nebol, nebola som sama.Mimochodom, tento blog mal byť pôvodne o niečom úplne inom, ale prapôvodne asi práve o tomto.