O jednom neobyčajnom stretnutí

Bol druhý deň prednášok pátra Vellu o sviatosti zmierenia a kostol bol už od rána plný. Páter Vella, nenápadný, skromný muž s výnimočnou silou hlasu, slova a ducha práve odhaľoval ďalšie a ďalšie významy podobenstva o márnotratnom synovi, ale ja som sa na jeho prednášku nemohla sústrediť. Nedokázala som spustiť z očí dvojicu, ktorá sedela predo mnou. Matka a jej chorý syn. Ona bola útlej postavy, mala šedivé vlasy, obnosené, vyblednuté oblečenie, hladkú bielu pleť a nádherné modré oči. On bol vyššej postavy ostrihaný na ježka, bol oblečený rovnako jednoducho a skromne ako jeho mama, mal aj jej krásne modré oči, no nemal jej svetlú tvár – jeho pokožka mala nezdravý žltkastozelený nádych, ktorý mi sťahoval hrdlo, pretože som ho už raz videla u človeka mne najbližšieho a vedela som, čo znamená. Bola to farba chemoterapie. Vídavala som ju na otcovej tvári a teraz som ju videla na chlapcovej. Prízrak z minulosti. Pochudnuté telo, spomalené, nevládne pohyby. Nie, čosi tu však nesedelo. Pohyby chlapca boli až príliš pomalé, až príliš nekoordinované, motorika akoby utlmená. Sedatívami. Aj to som už kedysi videla. Hrdlo mi zovrelo ešte viac, keď v tom sa pohľad chlapca blúdiaci z človeka na človeka stretol s mojim a zastal. Ach, tie oči! V tej chvíli som mala pocit, že vedia o mne všetko, že vedia, prečo sa nevládzem do nich dlhšie pozerať, prečo klopím zrak a odvraciam sa. Akoby vedeli, že to nie sú rozpaky a taktne sa presunuli na ďalšieho človeka. Ach, tie oči! Boli to oči zdravého mladého človeka. Oči, ktoré cítili a chápali. V tej chvíli som vedela, že nech už tento chlapec trpí akoukoľvek psychickou chorobou, nenarodil sa takto. Nenarodil sa neschopný artikulovať slová, neschopný sa sám obliecť. Kedysi bol zdravý a plný života. Neviem, čo sa stalo, aká choroba mu zakalila myseľ, spútala telo, viem však, že kdesi v chlapcovi je miesto, ktoré ostalo pôvodné, čisté. Vstupuje sa tam jeho očami, do ktorých sa sústredila všetka sila a jasnosť patriaca kedysi celej jeho bytosti – telu, duši aj duchu. Akoby som sa preniesla do iného sveta. Keď som sa vrátila späť do prítomnosti, počula som, že páter Vella pomaly uzatvára svoju prednášku, videla som ľudí okolo seba robiacich si poznámky. Chorý chlapec sa začal zrazu smiať, ukazovať na niečo prstom. Stačilo jedno pohladenie od jeho mamy a upokojil sa. Vzápätí sa jeho mama pozrela na hodinky, z tašky vytiahla tabletku, dala ju synovi obratne na jazyk, prinútila ho vypiť vodu. Ešte párkrát sa stalo, že chlapca niečo rozrušilo a začal vydávať zvuky, na ktoré sa ľudia nechápavo obracali: „Čo sa deje?“ zračilo sa im v tvárach. Len matka ostala pokojná, ani neprestala písať, iba podala synovi ruku, ten ako malé dieťatko sa chytil iba jej prsta, pozrel na ňu s úľavou a upokojil sa. Jeden dotyk mu stačil na to, aby si spomenul, kde je a kto je pri ňom. Napriek svojej chorobe vedel, že pokiaľ je pri ňom jeho matka, nič sa mu nestane, je v bezpečí. Aj tú bezbrannú vďačnosť za jeden dotyk som už kdesi videla.Prednáška skončila. Ľudia sa pomaly zdvíhlali z lavíc a zdvihla sa aj matka so synom. „Poď Maťko, ideme sa trošku prejsť, ešte budeme dlho sedieť.“ Povedala mu a pozrela sa mu do tváre s takou nehou a láskou, akej sú schopné len matky, ktoré nepoznajú rozdiel medzi dieťaťom zdravým a postihnutým. Ešte som chvíľu za nimi hľadela, až pokiaľ sa mi nestratili v dave. Zdalo sa mi, že v spôsobe, akým žena viedla svojho syna, som dokonca zazrela záblesk hrdosti.Vychádzajúc z názvu cyklu prednášok pátra Vellu, rozprával určite aj v to predpoludnie o budovaní vzťahu človeka s Bohom. Veľa si z nej nepamätám. Nebola som schopná sa sústrediť na jeho slová a nemrzí ma to. Prednáška splnila svoj účel aj pre mňa. Ja som sa totiž počas nej stretla s Bohom. A že sa mi ukázal práve v chorom chlapcovi a jeho matke, nie je náhoda. On už vie prečo a viem to aj ja. Prapodivné sú spôsoby, akými s nami Boh komunikuje a jedným z najosobnejších je práve prostredníctvom ľudí, ktorých nám posiela do cesty. Matke aj jej synovi žehnám ešte veľa Božej lásky.