Poznám pani, ktorá je pripútaná na vozík. V detstve prekonala mozgovú obrnu, pred 15 rokmi leukémiu. Napriek svojmu postihu vyštudovala vysokú školu, čo sa v tom čase podarilo iba dvom mladým ľuďom s takouto diagnózou v celom Československu. Ovláda šesť jazykov, prekladá knihy a vyučuje katechetizmus. Od svojho uzdravenia z leukémie pripravila na sviatosť krstu, prvého svätého prijímania či birmovky viac ako 1000 ľudí. Každý deň od skorého rána do neskorého večera prichádzajú za ňou ľudia, ktorým pomáha spoznať Boha a vytvoriť si s Ním vzťah. A popritom ešte neraz stihne vypočuť si ich problémy a povzbudiť ich. Vie sa s nimi aj zasmiať s takou chuťou, až jej pritom slzia oči. Z videnia poznám pána, ktorý už mnoho rokov vzdoruje rakovine. Nemá jazyk, časť čeľustí, nemôže rozprávať a je tak strašne chudý, že človek sa až čuduje, ako sa udrží na nohách. On sa však na nich nielenže udrží, ale so svojím psíkom chodí vytrvalo na prechádzky, v zime som ho dokonca videla bežkovať v lesíku! Zohýna sa mu určite ťažšie ako zdravým ľuďom a napriek tomu to robí z dôvodu, pre ktorý by sa máloktorý zdravý človek obťažoval zohnúť: zbiera odpadky pri detskom ihrisku. Vo svojom vchode opravuje schránky, pokazené svetlá. Nosí pri sebe blok a ceruzku, pomocou ktorých komunikuje s ľuďmi.Poznám mladú krásnu ženu, ktorej pred pár rokmi našli nádor. Museli ju operovať, v dôsledku čoho jej 30-ročný organizmus prechádza teraz zaťažkávajúcimi hormonálnymi zmenami. Keby ste nič o nej nevedeli a niekto by vás s ňou zoznámil, videli by ste pred sebou útlu ženu s krásnym širokým úsmevom a nákazlivým živelným smiechom. Možno by ste si dokonca pomysleli to, čo povedal jeden známy, ktorý ju dobre nepoznal: „Tebe sa žije, ty sa máš, keď nemáš žiadne problémy, to sa ti smeje!” Veru, moja známa na prvý pohľad nevyzerá, že by mala nejaké problémy. Nevyzerá tak ani ďalšia dievčina, ktorú poznám a ktorá práve absolvuje druhý cyklus chemoterapie. Na mnohých ľuďoch nevidieť, čím si prechádzajú, cez čo sa boria. Koľko úsilia ich stojí vykonávanie každodenných úkonov, ktoré sú pre nás zdravých samozrejmosťou. Koľko psychickej sily im uberá ich choroba neustálym vynucovaním si pozornosti cez bolesť, únavu, vyčerpanie...Aký ťažký zápas to musí byť, keď vaša duša túži ísť ďalej, za ďalšími snami, plánmi, a vy nevládzete chodiť .... Keď sa vám žiada toho toľko povedať a nemôžete hovoriť, keď chcete ešte toľko urobiť a nemáte istotu, či bude kedy ... O to vzácnejší a obdivuhodnejší je každý úsmev od takéhoto človeka, každé jeho povzbudzujúce slovo, každý skutok, ktorým preukazuje službu nám zdravým. A dôkazom toho, že sú toho chorí alebo postihnutí ľudia schopní a ešte v akej miere, sú aj ľudia, ktorých som tu spomenula. Je ich však medzi nami ešte omnoho viac, len si to možno až tak neuvedomujeme, zvlášť keď nás médiá zaplavujú novými typmi moderných „hrdinov“, ktorých najvážnejším problémom je spomenúť si, koľkých sexuálnych partnerov/iek mali a rozhodnúť sa, aká je ich sexuálna orientácia. Myslím si, že mi dnešní ľudia si však aj bez vlyvu médií uprostred tej všeobecnej horúčkovitej honby za pôžitkom akosi čoraz menej pripúšťame, že popri radosti existuje aj smútok, že popri slasti existuje aj bolesť, že existuje smrť. Byť smutný, či nebodaj chorý dnes nie je v móde. Dnes je „in“ cítiť sa dobre, byť v pohode, nič neriešiť. Hlavne sa nezaoberať ničím nepríjemným. Keď som chodila za otcom na onkologický ústav, bola som zhrozená z toho množstva chorých ľudí. Akoby som sa ocitla v inom svete. Akoby všetci chorí boli zrazu sústredení tam dnu, zatiaľ čo tí zdraví tam vonku. Bolo mi z tohto fiktívneho rozdelenia smutno. A aj z toho, že sa medzi nami pohybuje také obrovské množstvo chorých, o ktorých vôbec nevieme. A pritom, aj keď sa každý z nich musí vysporiadať so svojou chorobu sám, po svojom a nie každý z nich je schopný byť takým silným ako tí, ktorých som tu spomenula, každý jeden z nich je vzácny, statočný, hodný úcty a uznania, ktoré sa im v tejto spoločnosti nedostáva. Sú toho hodní nielen tí z nich, ktorí vo svojej chorobe dokážu byť ešte oporou pre iných, ale každý jeden z nich, či sa už so svojou chorobou nedokáže zmieriť, či to už vzdáva, či nevládze, či sa odovzdáva, ... už len za to, že s ňou musia žiť, že musia žiť s bolesťou, alebo že nemôžu žiť plnohodnotný život. Aké ťažké to musí byť si môžeme uvedomiť aj my, keď nás prikvačí nejaký zdravotný problém, ktorý nás vyradí „z prevádzky“ na deň, na dva, na týždeň, no vždy len na nejakú dobu, a potom máme to šťastie, že znova fungujeme. Nie každý má to šťastie. A je dôležité vedieť, že nikto si nemôže byť istý, že to tak bude navždy. Toto poznanie by nás nemalo napĺňať strachom, ale pokorou.Tento článok by som chcela venovať všetkým ťažko chorým, postihnutým, uboleným, trpiacim ako vyjadrenie mojej úcty voči nim.
Život s bolesťou
Minule sa mi opäť ozvali moje zdravotné problémy, následkom ktorých som jednu hodinu z noci strávila v nepríjemných kŕčoch a triaške. Keď už som nevedela, ako sa mám uložiť, pomohlo mi vedomie, že čoskoro sa to skončí a ráno sa zobudím opäť v pohode. Tak sa aj stalo. V priebehu dňa sa však ozvali dozvuky nočného vypätia: vyčerpanosť a únava, ku ktorým sa pridružila mrzutosť z toho, že zrazu nevládzem pracovať a tešiť sa tak, ako obyčajne. Až keď ma popoludňajší spánok priviedol späť do normálu, pookriala som a bola som to opäť ja. Vtedy mi napadla otázka: A čo ľudia, ktorí žijú permanentne s bolesťou, s nejakým postihom? Keď mne v podstate banálne tráviace problémy zobrali také množstvo energie, čo potom s človekom robí permanentná bolesť? Čo sa deje v ľudskej duši, keď si nemôže povedať tak ako ja, dnes si dám pauzičku a zajtra budem opäť fit? Keď vie, že zajtra nebude fit, že žiadna pauzička neexistuje? Ja som sa na deň zmenila na mrzutú, podráždenú fúriu a na čo sa mení ťažko chorý človek? Mení sa vôbec? A potom som si spomenula na niekoľkých ľudí zo svojho okolia, pre ktorých je bolesť každodennou súčasťou ich života.
