Ako som bola na spinningu

Hm, postavila som v duchu na misku váh svoju nechuť k fitness centrám, na druhú zase chuť trochu sa rozhýbať a tá postupne zvíťazila. Zvlášť, keď sa na jej stranu pridali dve vymakané lýtka. A tak som nedbanlivo prehodila: „A prečo nie? Jeden spinning ešte nikomu neublížil.“ Eva s Luciou si víťazoslavne tľapli a bolo dohodnuté. Pre vás, ktorým termín spinning nič nehovorí, krátke vysvetlenie: ide vlastne o skupinové bicyklovanie na stacionárnych bicykloch, pričom cvičiteľ udáva tempo, určuje záťažový stupeň a vysvetľuje to tým, že idete práve do kopca, alebo šprintujete, alebo doháňate Armstronga, k čomu vás vie správne vyhecovať. Zvlášť, keď má vymakané lýtka. Pravdu povediac, v duchu som sa už aj tešila, že konečne odhalím čaro tohto športu, pre ktorý sú moje kamarátky ochotné vstávať o šiestej ráno. Na toto šialenstvo som však nepristúpila. Siedma hodina večerná bola plná omnoho väčších prísľubov, kedže počas dňa sa vo mne nahromadil dostatočný stres, ktorý by sa teoreticky mal chcieť predrať von a vyburcovať ma k poriadnemu športovému výkonu. Ak by ani ten náhodou nestačil, tak som sa ešte pre istotu vyhecovala pohľadom do posilňovne, kde práve niekoľko chlapíkov zvádzalo urputný boj s činkami a pretekali sa, kto pri tom najviac fučí. Tento olympijský výjav ma zdržal akosi dlhšie, než som si myslela, pretože keď som vkročila do sály, ľudia už stáli zodpovedne pri svojich bicykloch a štelovali si ich s vážnosťou kovbojov. Ja som z hlasným pozdravom podišla k Eve a Lucii, za čo sa mi ušli odsudzujúce pohľady ostatných jazdcov, ktorým som narušila ich obradné ticho. Potom som si začala vyberať svojho tátoša. Zvolila som si toho s najsympatickejším vyžarovaním a úplne ale úplne náhodou bol akurát vedľa Lucie a Evy. Ledva som sa s ním stihla skamarátiť: akurát som ho pohladila po riadidlách a usmiala sa na pedále a už tu bol božský tréner! Vynoril sa spoza nejakého závesu rytmicky sa pohupujúc do taktov hudby, všetkých si nás premeral vyzývavým pohľadom, a keď zakričal: „Tak čo, zamakáme si dnes?“ všetci zborovo zvolali „áno“, len ja som si kýchla. Nasadli sme teda na bicykle, tréner dal hlasnejšie hudbu a začali sme sa zahrievať. Medzitým som si prezerala trénera, ktorý mal fakt vymakané svaly, ale na tie lýtka som akosi nedovidela, pretože sme boli vzadu. Tušila som ale, že sa zapierajú do pedálov s urputnou silou. Práve keď som si začala myslieť, že toto bude pohodička, zakričal: „A pozor, začíname ísť do kopca, prehoď si záťaž, opri sa do toho!“ tak som si veselo prehodila záťaž, začala bicyklovať v stoji ako ostatní a usmievať sa, akože pohodička, zvládame. Ten úsmev mi na tvári vydržal trochu dlhšie, ako môj zadok vo vzduchu. Previnilo som sa pozrela na všetky strany a nenápadne si sadla. Zhlboka som odfukovala a pozorovala ostatných, ktorí makali ďalej, tváre červené, oči vypleštené, zuby zaťaté. Jeden chalan predo mnou útlej postavy krútil pedálmi tak šialene rýchlo, až mu červené priveľké treníročky viali vo vzduchu ako zástava a ja som mala nutkanie ho chytiť, aby náhodou neprinútil ten bicykel k pohybu a nenabúral do prednej steny. Dievčina vedľa neho vyzerala zase, že sa vôbec nenamáha, a tak som si povedala, že nabudúce budem nasledovať jej príklad, dám si na seba šušťákovú bundu zapnutú až po krk a žltú šatku okolo hlavy. Možno sa tým zvyšuje bojovnosť, ktovie. V tom ma z myšlienok vytrhol trénerov krik: „A ideš, nepoľavuje, nepoľavuj, ideš! Neflákaj sa, vydrž!“ Ach! Pozeral priamo na mňa a v očiach mal toľko sklamania, že sa mi ho uľútostilo, okamžite som vstala a poriadne sa do toho oprela. Nohy ma boleli, tvár mi červenela, chrbát mi zalieval pot, cítila som sa nepríjemne a zúfalo čakala na okamih, kedy nastane ten zlom a ja precítim, aké je bicyklovanie na mieste a v uzavretej miestnosti úžasné. A hodinová ručička sa tak pomaly vliekla! Ešte ostávalo 30 minút a mňa začala prenasledovať predstava oroseného pohára s dobre vychladeným pivom. Znakom, že ide do tuhého, bol aj fakt, že konečne sa aj trénerovi objavili na tvári kropaje potu a na líca mu nabehla červeň. Neustále som striehla, či neuvidím tie fantasticky vymakané lýtka, ale videla som len jeho bojovne zaťaté čeľuste, stisnuté pery a uhrančivý pohľad dvoch očí, ktoré na mňa z času na čas vrhali kontrolný pohľad s výstražným posolstvom: „Neflákaj sa! Neštvi ma a makaj!“ a ja celá vystrašená makala som ako blázon, ani neviem ako, ale prešla som všetkými kopcami, údoliami, cez ktoré nás tréner viedol, odolala som aj stánku s pivom a nešvihla som si to skratkou cez les. Vydržala som aj záverečný šprint, a keď ma kamarátky zložili z bicykla, vyrovnala som sa aj so sklamaním, že nebola žiadna cieľová páska ani žiadne ovácie. Ale nemohla som sa preniesť cez jednu vec. Keď sa ma neskôr pri tom vytúženom orosenom pohári dobre vychladeného piva Lucia s Evou spýtali, či som v poriadku, iba som nečujne hlesla: „A vymakané lýtka som i tak nevidela.“ Ale ich radu, že tým pádom musím prísť na budúce skôr a zaistiť si tak lepší výhľad, som si k srdcu nezobrala. Neviem. Spinning ma akosi nedostal. Radšej sa pôjdem prebehnúť na svojom bicykli na Devín alebo Kolibu. Spoznáte ma podľa blaženého úsmevu a mušiek medzi zubami.