24. august 2006 v živote jedného človeka

Rozlieva sa okolo mňa a ja si vyhŕňam rukávy a ponáram si do neho ruky až po lakte. Vzduch je hladký ako zrkadlo a ošperkovaný pavučinami. Mám pocit, že tento deň je dielom maliara, ktorý do neho pridal o kúsok viac farby ako bežne a trochu si pritom hrkol, pretože všetko je akosi sýtejšie, plnšie ako po iné dni: ľudia sú farebnejšie oblečení, chodník poklesol a nohy mi podrástli, budovy sa zúžili v páse a sochy sa pohli. Celý deň je priezračný a ja si z neho naberám kovovou lyžičkou a po kúskoch odkusujem: najprv z rána - to chutí sviežo po lesných jahodách, potom z obeda - v tom zas cítiť veselú chuť melóna, potom z popoludnia, ktoré je sladké a mäkké ako koláč, a nakoniec z večera, ktoré chutí morom a rybami. Neponáhľam sa, vychutnávam si jeden chod po druhom. A keď mám dosť, vydám sa s plným bruchom na prechádzku po svete. Dnes v ňom cítim zatuchnutú osamelosť opustených, rozpadajúcich sa domov, ktorým už nikto nevdýchne život, cítim v ňom kvapky, ktoré sa spájajú do pramienka, cítim v ňom hĺbku oceánu a ďalekosť neba. Cítim v ňom radosť odchádzajúceho leta a smútok prichádzajúcej jesene. V tento deň kráčam veľmi, veľmi pomaly, dýcham zhlboka, hľadím ďaleko a počujem ostro. Vítam radosť a lúčim sa so smútkom, hľadím cez Nový most až do krajiny, v ktorej som raz bola a opäť budem, aj keď ju nepoznám, počujem, ako tam, kde mám srdce, bije kostolný zvon. Mám pocit, že mám oblečené slávnostné šaty a dlaň mám zvláštne horúcu od toho, ako mi do nej svieti slnko, keď ju k nemu otváram. V obyčajný deň by som mala len pocit. Dnes však viem, že šaty sú slávnostné, lebo sú vyrobené zo 100% Júlie, z 28 rokov látky a že dlaň mám horúcu, lebo ma za ruku držia všetci mne drahí blízki, ktorí už dnes viac nekráčajú vedľa mňa, ale i tak dávajú pozor, kam idem. Ďakujem.