Gramatická vzbura

Idem autobusom a už-už mám vystúpiť, ale mne sa zrazu nechce, preveziem sa až na ďalšiu zastávku a prečo nie, všimnem si mladé dievča na schodoch, má husté ryšavé vlasy a vyzerá presne tak, ako som ja túžila kedysi, keď som chcela byť Annou zo Zeleného domu a verila, že všetky mne drahé postavy z kníh žijú kdesi za oblakmi, a už naozaj vystupujem a Anna zo Schodíkov sa na mňa letmo usmeje a ja zbadám na jej sukni nejaký fľak to má ešte asi z toho kakaa čo som jej rozliala na 90. stranu ... Cestou domov míňam mladého chlapca v obleku, nedokáže kráčať rovno, je opitý radosťou, usmieva sa do prázdna a ja tuším, že tento mladík dnes šťastne zmaturoval a na jeho počesť si neotvorím dáždnik, aj keď začína husto pršať .......Keď prichádzam domov, robím v byte prievan a cez otvorené okno vyhodím von z počítača všetky tie čisté zostatkové hodnoty a výkazy a straty a ich anglické dvojčatá a zapijem to pohárom piva a otvorím si konzervu sardiniek a nakrájam cibuľu k dažďu sa hodí najviac, kvapky na líci slzy na okne, kto to rozpozná .......Vyprevadím von mamu, zatvorím za ňou dvere a som rada, že vonku je zeleno a sivo a mokro a vo vnútri ticho a mäkko a teplo, čas na úniky preč a návraty dnu, už idem a tentokrát neberiem so sebou otázniky a nepočúvam vaše výkričníky a nebudú ma bolieť pomlčky a za zamlčaným podmetom nebudem zúfalo hľadať čiesi meno a za nedokončené výpovede dám raz a navždy bodku a uzavriem teba,jeho,ju, vás a ich a odpútam sa od zemskej tiaže a tentokrát nepadnem ani na siedmy pád, kašlem na to, že s kým je stále bez odpovede a nenechám sa už ohýbať nikým a vzopriem sa nečasu, zavolám po vyčasení, po časovaní v prvej osobe v pluráli, prestrihnem všetky sémantické väzby so svojím minulým časom a vzlietnem do slobody, budete to počuť, tak veľmi, tak zúfalo, tak bolestne zvolám KONEČNE!