Keď s človekom odíde aj kúsok miesta na Zemi

Pri ďalšej návšteve sa scenár opakoval. Doktor hovoril, že odmieta spolupracovať, neje, nerozpráva. A pritom jej dával šancu, že by sa mohla po čase opäť postaviť na nohy. Krstná však o to už nestála. Smrťou môjho otca stratil život pre ňu posledný zmysel a ona sa rozhodla zomrieť. A keď si krstná niečo zaumienila, verte, že to aj dosiahla. A svojej povestnej tvrdohlavosti ostala verná až do úplného konca. Zomrela pred rokom v auguste a spolu s ňou odišlo navždy aj jedno mne drahé miesto na Zemi. Kraj, v ktorom krstná bývala: malá dedinka pod Jeseníkmi na severnej Morave s čarovným názvom: Bohdíkov.Krstná mama sa na Moravu vydala a ostala tam žiť aj po smrti svojho muža. Keďže nemohla mať deti, vďačne prichýlila 3 -ročného syna svojej príbuznej, ktorej sa narodilo ďalšie dieťa. Chlapčeka vychovávala až do jeho 6 rokov, kedy sa musel vrátiť domov kvôli škole, ale on sa k nej stále rád vracal: stala sa pre neho náhradnou mamou a on pre ňu synom. Chlapec sa k svojej krstnej mame vracal rád, aj keď už nebol chlapcom, ale dospelým mužom a neskôr otcom. Mojím otcom. Veľmi rada som s ním za krstnou chodievala. Bývala v starom, vyše 100-ročnom dome, do ktorého sa vchádzalo veľkými vyrezávanými dverami. Z kamennej chodby, ktorá ústila na terasu, sa vchádzalo do kuchyne, do pivnice a do dvoch izieb. Kuchyňa vždy voňala voskovým obrusom, cukrom a starými novinami, v pivnici sa vždy na osvedčenom 7. schodíku (!) chladievalo otcovo pivo, spálňa zase voňala čistými perinami a mydlom a mala okno obrátené do veľkej lúky, na ktorej sa každé ráno pásli kravy. Zobúdzala som sa na zvonenie ich zvoncov, na brechot psa a pokriky pastiera. To už ma v kuchyni čakal pohár čerstvého mlieka a krajec maslového chleba, ktoré som si zobrala so sebou do záhrady a spoza dreveného plota pozorovala kravy pri ich raňajšej paši. V Bohdíkove žilo len niekoľko stoviek ľudí a bolo tam pokojne, ticho, voňavo, teplo, vyrovnane a ospalo. So svojím otcom som tam prežila krásne časy. Na svoje som si tam prišla aj ja, aj otec. Tomu by sa lepšej starostlivosti nedostalo ani v hoteli Ritz: krstná vďačne plnila každé jeho prianie, varila mu jeho obľúbené jedlá, po každom obede ho posielala zdriemnuť si, nedovolila mu ani priblížť sa k riadom, a keď som sa na otca príliš zakvačila, odháňala ma, nech ho nechám oddýchnuť si. Keď si náhodou nesmelo vypýtal ďalší mastný rezeň, vždy ho povzbudila: „Len si daj, len si daj, Julko! Ty pracuješ hlavou a nervy musia byť obalené v tuku. Len si daj!“ A otec sa obyčajne rád nechal prehovoriť a poslušne si tie nervy do tuku obalil.Ale vôbec si krstnú nepredstavujte ako babičku Boženy Nemcovej. Od tej mala poriadne ďaleko. S krstnou sa život veľmi nemaznal a bolo ta nej vidieť. Jej vôľa bola tvrdá ako kameň, jazyk ostrý, slovník priamy. Nie raz sme si s otcom vymenili pobavené pohľady, keď rozprávala, ako sa jej „posrala kosa a išla som zavolať Straku. A on že mi to príde pokosiť, ale aj jemu sa posrala tá jeho kosačka. Tak nech ide do riti aj s takou mašinou.“ Keď náhodou v časopise natrafila na nejaký odvážny obrázok, už aj sa zastrájala: „No to sú mi ale kurvy tie dievčatá. Fuj, kto to kedy videl.“ Ale za drsným vystupovaním sa skrývalo doráňané citlivé srdce a ťažoba prežitého. Fyzickú bolesť vedela znášať tak, že tým ohurovala aj doktorov v nemocnici. Psychickú bolesť uniesť už tak dobre nevládala. Pamätám si, že raz niesla horúcu panvicu z pece na stôl, zatínala pri tom zuby a opakovala: „Horúce, horúce!“ Keď pancivu položila na stôl, ostala jej na bruškách prstov jasná stopa. Pýtala som sa jej, ako to mohla vydržať. A ona na to: „A čo som mala robiť? Pustiť ju na zem?“ Často spomínala na nehodu, ktorá sa jej stala, keď pracovala v lahôdkárni. Mala na boso obuté gumenné čižmy, keď jej spadol na zem hrniec s vriacou vodou. Kolegom sa podarilo jej gumenné čižmy z nôh stiahnuť, ale spolu s nimi zišla dole aj časť kože. Krstná neomdlela a po pár dňoch bola späť v práci. V tom čase už bola vdovou a časy zábav boli dávno preč. Ale za mlada veru niekoľko topánok pri tanci zodrala. Na každú zábavu sa tešila a zatiaľ, čo jej muž hral s kamarátmi karty, ona sa s jeho súhlasom nechala vykrúcať tanečníkom až do ďalšieho rána, keď začalo zvoniť do kostola. Najradšej mala čardáš a musela ho veru dobre vedieť, pretože na jednom maškarnom plese ju pod jej maskou nikdo nespoznal a napätie z neznámej odpadlo až po tom, ako začala tancovať čardáš a to už všetci vedeli, že „takto ho dokáže tancovať iba Johnová.“ Nejakých desať rokov dozadu však krstná svoj rodinný dom predala známym, ktorí ju nechali bývať v jednej izbičke a celý dom od základov zrekonštruovali. Už posledné roky, keď sme chodili za ňou, boli sme tam polo-cudzinci. Napriek dobrým vzťahom s novými majiteľmi sme boli už len podnájomníci. S obdivom ale aj so smútom sme hľadeli na nový dom a spomínali na krásne, spoločne prežité časy v tom starom. Od minulého augusta, kedy krstná zomrela, sme v tom dome už úplní cudzinci. Krstná je pochovaná vo svojom rodisku vo Zvolene a ja som od jej smrti v Bohdíkove ani nebola. Veľmi sa tam s mamou chcem ísť pozrieť. Povedať posledné zbohom miestu, ktoré pre mňa žilo vďaka krstnej môjho otca a ktoré spolu s ňou pre mňa navždy odišlo. Je to zvláštny pocit, keď vám s blízkym človekom odíde aj kúsok miesta na Zemi, ktoré k nemu patrilo.