Keď som jednoducho nemožná (ale liečim sa)

Svoj osobnostný defekt som si opäť uvedomila nedávno, keď išli oproti mne dve panie a niečo na nich mi hovorilo, že sú jehovistky. V duchu som si už pripravovala frázy, ktorými ich elegantne odbijem, pretože o tom, že ma oslovia, som vôbec nepochybovala. Stalo sa tak. Na ich klasické: „Dobrý deň, môžeme vás na chvíľku zastaviť?“ som namiesto pripraveného „nemám čas“, nepochopiteľne zareagovala napätým pohľadom plným očakávania. Samozrejme, že dve dámy jehovisitky povzbudené nemým súhlasom hneď vybalili svoje časopisy a aj napriek mojim chabým protestom, že som kresťanka a mám svoju vieru, som si o chvíľu uvedomila, že kráčam od nich preč ako zhypnotizovaná so Strážnou vežou v ruke. Doma som ju položila na hŕbu novín určených do zberu a do rovnakej štácie by sa hodilo aj moje pokrčené sebavedomie.

Minule mi zase zazvonil telefón a skôr ako som sa spamätala, už som si s poisťovákom na druhom konci linky dohadovala hodinu, kedy ma zajtra príde navštíviť. To, že sa mu začalo zrazu čkať, mi pritom dávalo ešte extra čas na to, aby som sa zobudila, keďže pri takej náhlej indispozícii mu trvalo dvojnásobne dlhšie vykoktať sa. Ale ja som namiesto briskného ukončenia rozhovoru zrazu počula iba samu seba hovoriť: „Tak zajtra o piatej. Dovidenia.“

Nuž čo už. Už je to raz tak. Som nemožná. Nie som asertívna. Som úplne out. Minule som zase volala na daňový úrad kvôli číslu účtu, na ktorý mám poslať preddavky na daň z príjmu, lenže namiesto preddavku som povedala zrážky a ďalej sa to už so mnou viezlo. Kým som pochopila, že som sa pomýlila, pán z daňového mi už diktoval všetky potrebné údaje a ja som sa hanbila povedať mu, že som blbá a že zrážkami myslím vlastne preddavky, a tak som si poslušne zapísala bankový účet, KS, VS, ktoré mi boli absolútne, ale absolútne nanič a zdvorilo som sa mu poďakovala. Potom som zložila sluchatko a papier s údajmi hodila do koša.

Nedávno som tiež bola u jedného mobilného operátora reklamovať internet, ktorý som už raz mala v servise a teraz sa mi opäť pokazil. Mala som toho už plné zuby a v duchu sa zastrájala, ako im ho so sladkým úsmevom otrieskam o hlavu. Ako to dopadlo? Trieskala som si, ale mojou hlavou o stenu ich zákazníckeho centra, keď som z neho vychádzala von po tom, ako som sa ich pracovníkovi poďakovala a zaželala mu príjemný deň. Nemôžem za to. V tej chvíli, keď som to hovorila, myslela som to vážne úprimne. Proste som tak vychovaná.

Mám veľmi rada trhovisko na Miletičovej a sem-tam si aj niečo kúpim od úslužných vietnamských predajcov. Vždy však pri tom tŕpnem, že to ich neodolateľné „Ne-ťa-patí“ alebo „eťe veťe?“ ma zmohne až natoľko, že si nakoniec kúpim aj to, čo sa mi nepáči.

Myslím si však, že minulý piatok som urobila k asertívnosti prvý krok. Potvrdil mi to niekto, koho som sa už strašne dlho bála, no v ten osudný piatok sa mi dotyčný zrazu začal plaziť pri nohách. Dovtedy som sa strašne bála jeho nepriateľských tmavých očí, ale v ten deň, keď som vchádzala k nemu do dvora, bola som taká zúrivá z jedného rozhovoru, ktorý som práve viedla cez mobil, že som si nevšimla ani jeho očí, ani vycerených zubov. Ja som si ho vôbec celého nejako nevšimla. A chudák Amir bol z toho taký zaskočený, že zabudol aj štekať a moja odvaha urobila na neho taký dojem, že mi na znak uznania dokonca oblízal ruku. Na to už zaklipkala očami aj jeho panička – moja kamarátka.

Keď som išla do domu a ona ešte vystrašene na mňa kričala, že ide za mnou Amir, iba som sa otočila, postavila sa mu zoči-voči a celú svoju zúrivosť sústredila do pohľadu upretého do jeho očí. Pes zrazu len slabunko zakňučal a ľahol si. Dovolil mi, aby som ho aj pohladkala a ja som mu veľkoryso odpustila, že ma kedysi pohrýzol.

Ak by sa mi k tej dnes tak modernej asertívnosti predsa len nepodarilo dopracovať, vždy mi bude útechou, že nie som najzúfalejší prípad na svete. Moja obľúbená spisovateľka Betty MacDonaldová totiž vo svojej knihe Mary a ja jasne deklaruje, že toto prvenstvo patrí jej:

„Ak ste typ, ktorý si pamätá, ako vás v druhej triede uštipol učiteľ do krku zato, že ste na školskej slávnosti predložili ako vlastnú ručnú prácu šatočky pre bábiku, ktoré ušila mama, ak si kúpite hnedé kartúnové šaty, ktoré sú vám úzke v drieku a neslušia vám, len preto, že neviete odmietnuť podomovú obchodníčku, ak sa neodvážite požiadať mäsiara, aby vám rozpoltil moriaka, ak ešte stále prejavujete očividný strach pri pohľade na akýkoľvek tanečný program – máte nádej, že sa stanete druhým najhorším obchodníkom na svete. Ja som bola tým nahorším.“

Teraz mi však napadlo, že Betty už viac ako 50 rokov nežije! Žeby som jej pozíciu predsa len zaujala ja?!