Na ceste

Je mi tam dobre, keď prší a oblaky mi tečú dole lícami a divá jabloň v záhrade sa po mne oháňa konármi, keď jej prečesávam šticu a z jabĺk si odkusujem kúsok raja ...A stále pršalo, pršalo mi aj dnu do auta, keď som išla do zákruty za Čertovým mostom a bosým chodidlom neprestala láskať plynový pedál. A pršať neprestávalo; pršalo na sedadlo vedľa mňa, kde nikto nesedel, pršalo do knihy, ktorej písmo sa píše veľkým P a pršalo aj vtedy, keď som ju otvárala a porezala sa na hrane papiera ...Toľko smútku, toľko tmavočerveného smútku mi spod kože vyteká! Ach Bože, toľkokrát som sa porezala na čejsi hrane, keď som nevládala list otočiť!...Toľkokrát som bola povrazolezkyňou potácajúc sa nad pol šiestou rannou nespavou, nad rokom 1986, nad lanom okolo môjho tela, nad 9. októbrom jesene 2004! .... Ach Bože, prečo je tá stopa za mnou na ceste taká krivolaká?! Prečo toľko nádychov na jeden výdych?! Prečo toľko ticha, keď srdce volá po piesni? Prečo toľko prázdna, keď ľudská náruč toľko vyplní?! ....Viem, poznám už každé „ ...preto“, ale toľko otázok ostáva! ....Áno, spätné zrkadlá som dávno rozbila, ale aj tak sa občas bojím, že začujem črepiny zliepať sa dokopy, aby ma oslepili pohľadom dozadu .... A dážď stále neprestáva a stieračom prší za uši a ja vypínam v aute kúrenie, dávam si dole náramkové hodinky, odopínam si bezpečnostný pás, otváram dvere a oblak na prednom skle rozdeľujem čiarou napoly ... aby z neho niečo ostalo aj na zlé dni a ja som aj vtedy mala silu lietať .... Už idem ...a nebo je čoraz bližšie...už teraz.