Pánu učiteľovi z lásky

Zrazu kamera ponúkla detail tváre jedného z nich, ako rozpráva príhodu z povstania: „A jeho posledné slová boli, Jožko, Paľko, pozdravujte moju mamičku.“ Zmeravela som. Tie slová som už niekde počula. Pozrela som sa na meno dotyčného a dych sa mi zastavil. Plukovník Vincent Lazor. To nie je možné! Žeby tento zošuverený 93-ročný starček, ktorému sa trasú ruky aj hlas, bol naším legendárnym vychovávateľom zo základnej školy?! Bolo to tak. 20 rokov odvtedy, čo som ho videla naposledy, s ním urobilo svoje, ale nezobralo mu spomienky na ústrednú kapitolu jeho života – účasť v SNP – o ktoré sa s nami žiakmi tak vášnivo delil. Videli ste film Obecná škola? Určite si pamätáte nezabudnuteľnú postavu učiteľa menom Igor Hnízdo. Tak pán Lazor bol naším skutočným Igorom Hnízdom. Mal okolo sedemdesiatky, keď prišiel do našej 3.A s tým, že bude nejaký čas naším družinárom. Ostal ním až pokiaľ sme neprešli na druhý stupeň. Nevyzeral na svoj vek. Bol nižšej, zavalitej, ale pevnej postavy. Mal plnú tvár, výrazné pery, hrubé okuliare a šedivé vlasy elegantne začesané na spôsob Oldricha Nového. Od momentu, kedy vošiel do dverí, sa život našej triedy zmenil. Vystriedal dovtedajšiu letargickú družinárku, ktorá mala slabé nervy a autoritu a nastolil železnú disciplínu, ktorá skoncovala s anarchiou dovtedy vládnucou v školskej družine. Zo začiatku bolo pre nás ťažké sedieť s rukami za chrbtom. Ale keď nám začal rozprávať historky z povstania, pridali sme k vzorovému sedeniu otvorené ústa a vypleštené oči. Príbeh o tom, ako Janka zabil granát a jeho posledné slová boli, že mu majú kamaráti pozdravovať mamičku, sme si vypočuli niekoľkokrát. Z príbehu o tom, ako jeho skupinu schovala jedna starenka a oni ju potom našli obesenú, mi naskakovala husia koža. Nedokončená pointa príbehu jeho kamaráta partizána, ktorého raz v lese napadol medveď, ale hneď zaútočil na jeho manželku a roztrhal ju na kusy, vyvolávala medzi nami búrlivé debaty. Pán učiteľ nám totiž sľúbil, že to, prečo sa medveď vrhol hneď na tú ženu, nám vysvetlí neskôr, keď budeme väčší. Potom na to akosi zabudol. Tak ako sme ho milovali pre jeho partizánske historky, tak sme ho nenávideli pre vojenský poriadok, ktorý zaviedol. Do jedálne sme vchádzali v dvojstupe. Od stola sme nemohli odísť skôr, ako sme všetko na tanieri nezjedli. Spolužiačka sa tak povracala z mlieka a ja som získala ešte väčší odpor k paradajkám. Správanie v jedálni bodmi hodnotil určený žiak. Pri odchode sme sa museli kuchárkam zborovo poďakovať. Predsavzal si naučiť nás nielen disciplíne, ale aj dobrým spôsobom. Učil nás kýchať do vreckovky, a keď to niekto nestihol, nedokázal skryť sklamanie. Z času na čas kontroloval, či máme čisté uši a ruky. Ak bolo na obed pečené kura, chodil okolo nás a spoza chrbta nám šepkal: „Nepapáme paľuškami! Máme nožík a vidličku.“ Pamätám si, že raz popoludní nás zobral na Slavín, čítal nám mená vojakov na hroboch, potom nás usadil na lavičku a rozprával o povstaní. Na lepšie zobrazenie jednej akcie, počas ktorej obkľúčili Nemcov a chytili ich za krk, siahol po golieri žiačky, ktorá mu bol najbližšie a poriadne ňou potriasol, až sa dotyčná dotýkala zeme len špičkami. A že som chodila vtedy na balet, ustála som to, až pokiaľ sa pán učiteľ upokojil. Raz bol s nami v škole v prírode a práve vďaka nemu mi ten školský výlet utkvel v pamäti najviac. Už z predchádzajúcich pobytov sme boli zvyknutí na raňajšie rozcvičky. To sme ale ešte nezažili, čo je to ozajstná rozcvička! „Upažiť, predpažiť, zapažiť, spažiť!“ skúšal pán učiteľ pestrosť slovenských prefixov a našu kondíciu, ktorú zaklincoval vždy niekoľkominútovým behom. Napriek tomu sme mu všetko odpustili a všetko sme si od neho nechali. Pán učiteľ totiž skrýval zbraň, ktorou si nás všetkých definitívne získal, a keď hovorím zbraň, myslím tým skutočnú zbraň: starú, nablýskanú vzduchovku! A nemal ju len na parádu. On nás totiž z nej začal učiť strieľať. Doprostred lúky postavil dosku s terčom, a trpezlivo opäť znova a znova každému z nás vysvetľoval, ako treba zamieriť, ako si treba vzduchovku priložiť, ako dýchať a my sme boli ochotní stáť polhodinu v zástupe, pokiaľ prišiel na nás rad a mohli sme si vystreliť. Doteraz si pamätám hobla, ktorého som dostala za svoj prvý zásah do desiny. S kamarátkami ešte rady spomíname na vlastivedný kvíz, ktorý pán Lazor škole v prírode zorganizoval. Vypracoval stovky otázok, ktorých odpovede sme drilovali počas celého pobytu v družstvách šikovne zoskupených tak, že v ňom boli aj slabší aj lepší žiaci. Aj keď sa nám najprv do toho veľmi nechcelo, časom sa v nás prebudila detská súťaživosť a učitelia žasli nad našou horlivosťou. Práve vďaka tomuto kvízu som sa naučila poznať Slovensko tak dobre, že mi nerobilo problém dopísať na slepú mamu názov každučkej rieky, každučkého pohoria. Pán učiteľ chodieval s nami aj na túry. Učil nás poznávať stromy podľa kôry, listov a rozoznávať druh vtákov podľa spevu. Pri príležitosti MDŹ s nami nacvičil program pre naše mamy, pri ktorom si nenápadne vyťahovali vreckovky a my sme žiarili. Ach, súdruh učiteľ! Ach, pán Lazor! Raz sme ho zbožňovali, inokedy neznášali. Zažila som, ako do červena vyzauškoval príliš odvážneho drzúňa, zažila som, ako láskavo a trpezlivo odpovedal na naše všetečné otázky. Niekedy mal kontroverzné metódy, ale myslel to s nami dobre. A čo je dôležitejšie, dopadlo to dobre. Mnohé spomienky na základnú školu mi vymizli z pamäte, ale zo spomienok na pána učiteľa Lazora ani jedna. V mnohých predmetoch neskôr som svoje vedomosti budovala na tom, čo nás naučil – minimálne pri zemepise. Toto všetko mi prebehlo hlavou, keď som 27. augusta zbadala v televízii starca, v ktorom som spoznala nášho pána učiteľa len vďaka menu, ktoré sa pri ňom zobrazilo na obrazovke a vďaka jednej z jeho vojnových príbehov, ktoré rozprával na kameru. A viete čo ma najviac dojalo? Jeho posledná veta: „Veď nie je nič krajšie, ako milovať svoju vlasť.“ Dojalo ma to o to viac, že ako jeden z mála to myslel úprimne. A ako jeden z mála to vo svojom živote aj dokázal. A to nezmenia žiadni historici horliví rozhodnúť, či bolo SNP komunistickým pučom alebo protifašistickým povstaním.