Premenlivo

prechádzam z chladu do tepla a späť, líham si na dlaždice na ulici, tlačia ma na chrbte a chladia, pozdĺž chrbtice sa mi kotúľa slaná lavína a láme za sebou jeden stavec za druhým, budem zázračne ohybná, schúlim sa do klbka, dám si nohy na plecia a pobežím vám v ústrety, zakryjem si oči a budem sa usmievať pomedzi roztiahnuté prsty, na zeleno zaprší z rozkvitnutých stromov zajtrajšok, rozotriem si ho na sluchách a budem načúvať výkrikom vtákov a spevom postáv prechádzajúcich okolo, po druhom brehu rieky ide vlak, kolesá sa zabárajú do modrej hladiny, koľajnice sú horúce a pália na chodidlách, kráčam a kráčam a jednou nohou som už za vodou, druhou až po krk v tom, ale to nevadí, keď sa modrá premieša so zelenou, usuší sa koža a vyhladia sa jazvy, nožík púšťam na zem, nechcem odkrajovať zo seba viac, než sa dá, zaborím prsty do suchej kôry dubu, prerazím cez ňu až dnu a zrastiem s koreňmi, už nebudem v sebe, ale v zemi a v korune, budem stáť pevne dole a lietať vysoko, vietor bude fúkať a ja sa budem držať najvyššieho konára a hojdať sa vo vánku, nebudem sa báť, bude to krásne, obloha bude strašne blízko a ľudia strašne ďaleko, vo vzduchu budú poletovať bubliny priesvitných slov a ja ich jednu po druhej prepichnem ukazovákom a na palec si nastoknem ďalší prsteň, pozriem sa cez neho na slnko, žmurkneme na seba a ja sa nechám pohladiť jeho nedeľným lúčom, po nádvorí hradu sa rozlieha dupot kopýt, rytier sa vracia z boja a zhadzuje prilbu, z okna budem hľadieť, kto sa vrátil a kto padol, v šumení stromov sa rozpustia zaprášené ozveny krokov, obliznem ich z dlane jednu po druhej a premením ich na vodu, aby konečne zapršalo a život sa očistil.