aj v najhrdelmejšom smiechu smie sa skrývat zufalstvo....aj v najvašnivejšom pohlade smie sa skrývat spalujúca nenávist...aj v nautešujúcejšom pohladeni smie sa skrývat čira beznadej...a preto aj vo mne sa moze ukryvař človek... Zoznam autorových rubrík: Nezaradená
v zhluku zverských zvukov pozemských šeliem nachádzam blahodárne ticho berúce mi z pliec tony bremien akoby svet na chvíľku umrel akoby všetok hluk vesmíra stíchol akoby kúsok skladačky zapadol prachom a moreplavec našiel vytúženú zem
zamykám každé dvere ktoré sa mi zdajú pootvorené kopem do otvorených,číha na mňa čosi znetvorené niečo čoho sa stáročia obávam krv roniace oči zatváram
každý deň sa pokúšam vidieť za odraz v zrkadle preniknuť dalej ako je možné vliezť si pod kožu byť sam v sebe cudzincom
ukáž mi to čo Ti ohaví úsmev vystri len prst a ja malinkým sústom zastavím tento sivý svet....umlčím hluk
odkazujem všetkým ktorých tešil moj žalostný smiech že nenachádzam slov ani duchaplnych viet som sama i s ňou
som to čo zabíja večnosť to čo strpčí Ti úsmev to čo bodá ostrím do krehkosti vnútra to čo nenávidí a neľutuje
Nieje nám krásne na svete.....?na tom našom...!kde len naše dve srdcia k sebe sa túliaa spievajú :Ľúbim Ťa..!!!jedným hlasom...????
načieram do studne studne kde miznú moje dlane...moje celé ruky potiahol ma za ne nepatrný hlas spod hladiny číhal na mna dni... roky...hodiny...?
Odlomený kus zhnitého ja pomaly opadá šíri zapáchajúci vzduch mrtvolnou rýchlosťou dopadá do mäkkosti hlbočiny
hasne ozvena čo kvitla vo vodopade slovpomaly tíchnu kvypky dažďačo vyriekli miliony príbehov...
V utrobach vlastnych pokleskov vo svete falosnych odleskov len v ohavnosti vlastneho tiena objavuje sa pekelne ziena odriekajuc vety plne udesu a bolesti tvariac sa nevinnetuzi zakryt netvora tvar tancujuc na vodnej hladine
Náhle brieždenie oslnilo bolesťou zastretú tvár.Nie bolesťou fyzickou.Ale bolesťou,ktorej koreň sa vrýval hlboko...hlboko do rokliny samotného utrpenia.Jagavé lúče aspoň na chvilku zjemnili trýznivý dojem a dodali jemný jas očiam,ktoré s prekvapujúcou istotou spopod vlhkých rias vyžarovali,či kričali do sveta tichú hrozbu(alebo prosbu...?):,,je dovolené týrať čosi krehké a krýštálovo priehľadné...?Smie sa zlomyseľnou zatrpknutosťou útočiť na svet tých,čo ešte stále snívaju a dôfaju v lásku....
Som kvetinou.Kvetinou na púšti.Kvetinou osamotenou.Som tu jedina a predsa niesom osamela.Kým som ešte len kvitol a rozvijal puky svojich kvetov,ani som len netušil,čo ma čaká.Moje pevne odhodlanie rásť a rozvíjať sa,mi marili vietor a pálive slnko a nekonečne otázky.Ale kde som sa tu vzal?Ako je možné,že ja jediný kvet,svojho druhu som sa ocitol na takom nehostinnom mieste?A ako je možné ,že sa mi tu darí?No raz,prihovoril sa mi niekto.Niekto koho láska sálala z každého slova:
