Články od Svetlana Žuchová

V diskusii k mojmu članku o prvých pražských dňoch ma v Prahe privítala aj Katarína Hybenová, bloggerka, ktorej bloggy (medzi iným aj o Prahe) som si všimla už dávnejšie. Pozrela som si ich opat a medzi jej obľúbenými bloggmi som objavila aj ďalšie, napríklad Kataríny Šimkovej (o Prahe), Kataríny Pauličkovej (o všeličom, ale pre mňa najzaujímavejšie o Barcelone a o Peru), Mateja Pivolusku (tiež o Prahe a o inom). Čítala som si tie bloggy s požitkom, najma tie španielsko-peruánske a tie o pobytoch Erazmus. A premýšľala som, prečo som to aj ja kedysi tak videla a prečo to teraz tak nevidím. Kde sa to vo mne podelo a či sa to ešte dá nájsť. A či to ešte chcem hľadať alebo chcem (mám?) hľadať niečo iné.

13. aug 2007
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 553x
4

Svetlana Žuchová

Ako sa z naposledy stáva po prvýkrát

Je obyčajné pražské ráno, akých bolo už veľa predtým a akých ešte veľa bude. Zvyčajne by som zaklopala na drevo, keď hovorím, že rán bude ešte veľa, aby som to neuriekla. Lebo to može byť posledné ráno. Ale rána by išli ďalej aj bezo mňa. Obyčajné ráno, ale pre mňa jedno z prvých pražských.

8. aug 2007
Páči sa: 0x
Prečítané: 2 595x
9

Svetlana Žuchová

Veci, ktore si naposledy

Niekedy sa niektore veci deju naposledy. Niekedy mame stastie, ze vieme, ze su naposledy. Vtedy si naposlednost mozeme vychutnavat. Pamatam sa napriklad, ked som bola na mesacnej praxi na Islande, kde sa mi velmi pacilo a potom, ked sa staz skoncila, som bola naposledy v nemocnici a naposledy som si dala v jedali obed a naposledy som si obliekla islandsky biely plast (islandske biele plaste su, mimochodom, krajsie ako nase, akoby usite na mieru, priam zostihluju, clovek sa v nich neciti ako vo vreci). Otvarala som dvere chodby a hovorila si, otvaram ich naposledy, brala som si kavu z automatu, tiez naposledy, akoby sa vsetko dialo v spomalenom zabere. (A uznavam, vychutnavala som si patetickost celej situacie). Niekedy je naposledy skryte, a to, ze sa nieco dialo naposledy, sa dozvieme az neskor. Niekedy je nam to luto, niekedy sa nam ulavi, niekedy je to jedno.

27. júl 2007
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 351x
7

Svetlana Žuchová

Odchádzam z Viedne po desiatich rokoch

Veľa sa píše o mestách, z ktorých sa odchádza, do ktorých sa prichádza, do ktorých sa vracia po rokoch. Napadá ma napríklad Kunderov hrdina zo Žertu, ktorý sa po desaťročiach vracia do svojho rodného malomesta, aby sa pomstil tým, ktorí mu zbabrali život. Prvá kapitola, z ktorej sa rozprávanie odvíja, je však venovaná stretnutiu hrdinu/človeka a mesta, dôvernému ako stretnutie so starým známym. Do mesta sa možno zamilovať ako do človeka. Mesto možno ľúbiť ako človeka. Napríklad som sa kedysi zamilovala do Paríža, keď som tam bola, snáď pred osemnástimi rokmi, po prvýkrát s otcom na prázdninách. Zamilovala som sa doň ako sa zamilúva do muža, neznámeho, cudzieho, povrchne, intenzívne. Do Viedne som sa nikdy nezamilovala. Viedeň ľúbim ako niekoho, kto som mnou dlhé roky žije. Kto ma znáša a s kým som všeličo vydržala. Kto sa budí vedľa mňa, aj keď mám chrípku. A koho mám rada hlboko a pomaly. Ustarostene a do dna. Každodenne, tak, ako sa nedá ľúbiť po pár týždňoch, ani po dvojmesačnom jazykovom pobyte.

17. júl 2007
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 980x
12

Svetlana Žuchová

Dajte si pozor, kedy nakláňate hlavu

Nedávno som náhodne zhliadla dva videofilmy slávneho trénera Samy Molcha o reči tela a neverbálnej komunikácii. Samy Molcho pochádza z Izraelu, v súčasnosti žije v Nemecku, na videofilmoch sa niekoľkokrát ospravedlňuje, že nehovorí nemecky bezchybne a bez prízvuku, ale nechce vraj investovať všetku energiu do sústredenia sa na správnu gramatiku, to by mu neostalo na spontánnu prácu s klientmi. Ľuďom tyká, vysvetľuje, lebo pochádza z kultúry, v ktorej si ľudia tykajú, nedodržiavajú odstup považovaný v germánskych krajinách za „slušnosť“. Samy Molcho bol pôvodne herec, slávny mím, ktorý sa ku koncu kariéry „preškolil“ na trénera, a v súčasnosti sa živí organizovaním manažérskych seminárov s témou reči tela a neverbálnej komunikácie. Prispôsobil sa svetu, v ktorom žije, namiesto pantomímy školí vedúcich pracovníkov, ľuďom síce naďalej tyká, ale hneď na začiatku sa za to takmer ospravedlňuje, rovnako ako za svoju nedokonalú reč. Nemám mu to za zlé, veď každý sa musí niečím živiť. Samy Molcho je iste šikovný, že sa z „umelca“, predsa len podozrivého indivídua, z kohosi, kto žije vo svojom autistickom svete, vypracoval na človeka, ktorý školí top manažérov, ľudí, ktorí nás, naše peniaze,

11. júl 2007
Páči sa: 0x
Prečítané: 3 989x
5

Svetlana Žuchová

Zoznam článkov blogera

Svetlana Žuchová

Aké by to bolo v Prahe kedysi

Svetlana Žuchová

Ako sa z naposledy stáva po prvýkrát

Svetlana Žuchová

Veci, ktore si naposledy

Svetlana Žuchová

Odchádzam z Viedne po desiatich rokoch

Svetlana Žuchová

Dajte si pozor, kedy nakláňate hlavu